Kázeň update #8: Utrpenie z milosti

24.7.2011 - List Filipanom (3): Utrpenie z milosti- stiahnite si kázeň - stiahnite si poznámky

Filipanom 1:27-2:4

Len žite tak, ako to zodpovedá Kristovmu evanjeliu, aby som – či už prídem a uvidím vás, či som vzdialený – počul o vás, že pevne stojíte v jednom duchu a svorne bojujete za vieru v evanjelium. Protivníkom sa nedajte ničím zastrašiť! To bude znamením od Boha – im, že zahynú, ale vám, že budete spasení. Veď vám sa dostalo milosť pre Krista, aby ste v neho nie len verili, ale za neho aj trpeli. Vediete predsa taký istý zápas, aký ste videli u mňa a teraz o ňom počúvate. Ak teda jestvuje nejaké povzbudenie v Kristovi, ak jestvuje nejaká útecha z lásky, nejaké spoločenstvo Ducha, nejaký súcit a milosrdenstvo, dovŕšte moju radosť: Zmýšľajte rovnako, rovnako milujte, buďte jedna duša a jedna myseľ! Nič nerobte z ctižiadostivosti ani pre márnu slávu, ale radšej v pokore pokladajte iných za vyšších od seba a nevyhľadávajte iba svoje záujmy, ale aj záujmy druhých.

„11. september v Osle“ – to je titulok včerajšieho vydania denníka Pravda. Na Aktualne.sk sa píše: „Nenápadný blondiak si dal uniformu a rozpútal peklo“. Pravda.sk píše o druhej strane sveta s nadpisom „V Číne sa zrazili vysokorýchlostné vlaky, jedenásť ľudí zrážku neprežilo“.

Kto má oči a kto má uši, každý, kto prežil aspoň pár rokov svojho života na tomto svete zistil, že život nie je ľahký. Čím je človek starší a čím viac toho vie, tým viac si uvedomuje, že tento svet, a naše životy tak isto, je popretkávaný utrpením a bolesťou. Ak  má Biblia pravdu a „náš Boh je na nebesiach, všetko robí podľa svojej vôle“ (Žalm 115:3), tak prečo potom Boh takto koná? Prečo je vo svete toľko utrpenia a aj u kresťanov? Bolo Oslo naozaj „podľa jeho vôle“ a ak hej, aká je potom tá jeho vôľa?

Trpieť je „kresťanské“

Biblia je viac ako jasná v otázke utrpenia a kresťanského života. Počúvajte napríklad tieto verše:

Skutky 14:22 – Tam učeníkov posilňovali na duchu a povzbudzovali ich, aby vytrvali vo viere; pripomínali, že do Božieho kráľovstva máme vojsť cez mnohé súženia.

Ján 15:20 – Spomeňte si na slová, ktoré som vám povedal: Sluha nie je väčší, ako jeho pán. Ak mňa prenasledovali, budú prenasledovať aj vás.

Ján 16:33 – Toto som vám povedal, aby ste našli vo mne pokoj. Na svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet!

2 Timotejovi 3:12 – A všetci, čo chcú žiť zbožne v Ježišovi Kristovi, budú prenasledovaní.

Rimanom 8:17 – Ale ak sme deti, sme aj dedičia, Boží dedičia a Kristoví spoludedičia, aby sme, ak spolu [s Kristom] trpíme, boli spolu [s Kristom] aj oslávení.

Marek 10:29-30 – Amen, hovorím vám: Niet nikoho, kto opustil dom, bratov alebo sestry, matku alebo otca, deti alebo polia pre mňa a pre evanjelium, aby nedostal teraz v tomto čase stonásobne viac – domy, bratov, sestry, matky, deti i polia hoci s prenasledovaním.

1 Peter 4:12 – Milovaní, nebuďte prekvapení ohňom utrpenia, ktoré na vás prišlo, ako keby sa vám prihodilo niečo neobyčajné.

1 Peter 2:21 – Veď na to ste boli povolaní; pretože aj Kristus trpel za vás a zanechal vám príklad, aby ste kráčali v jeho šľapajach.

Bolesť Filipanov

Kresťanstvo sa len ťažko dá nazvať ľahkým životom. Pravda, v niektorých oblastiach života je kresťanom lepšie. Bremeno hriechu je sňaté z ich pliec a je pribité na kríž, vina a hanba je odstránená a pochovaná spolu s Kristom. Ale ak sa pozrieme na to, čo zakúšali Filipania (a čo často zakúšame aj my), tak sa to len ťažko dá nazvať „ľahším životom“. Čítame o tom, že „bojujú za vieru v evanjelium“ (v. 27), sú zastrašovaní (v. 28), vedú zápas (v. 30) a Pavol to dokonca aj priamo nazýva „trpením“ (v. 29).

Nikto by nenamietal, že veriť v Krista je milosťou. Peter vyhlasuje, „že milosťou Pána Ježiša budeme spasení“ (Skutky 15:11), Pavol píše Títovi: „zjavila sa totiž Božia milosť prinášajúca spásu všetkým ľuďom“ (Títovi 2:11) a Efežanom „Veď ste spasení milosťou, skrze vieru. A to nie je z vás, je to Boží dar“ (Efežanom 2:8). A ja si dovolím zlúčiť tieto dva verše (z Efežanom a Filipanom) a povedať Pavlovými slovami: Veď trpíte milosťou, skrze vieru. A to nie je z vás, je to Boží dar! Pavol hovorí Filipanom: vám sa dostalo milosť pre Krista, aby ste za neho aj trpeli. Bolo vám to dané. Je to dobré. Je to darom. Nech sa vám páči, trpte!

Božie slovo, nie môj vek

Prosím, pozerajte sa teraz na Božie Slovo a nie na mňa, lebo môj vek a moja mladosť a neskúsenosť vám bude brániť v počúvaní. Ako naivne také slová znejú z mojich dvadsať jeden ročných úst. A ako ťažko sa to počúva v päťdesiatročných ušiach, ktoré počuli o toľkom utrpení. Ako ťažko nad tým rozmýšľa myseľ človeka, ktorý strávil posledných 10 rokov v neustálej bolesti, ako veľmi to nechce prijať človek, ktorý prišiel vo svojom živote o tak veľa! Ak by ma teraz počúval chalan, ktorý prežil masaker na nórskom ostrove, alebo Číňan, ktorý prežil zrážku dvoch vlakov, alebo niekto, koho životným spoločníkom je bolesť sama – títo ľudia by mi najradšej jednu vrazili, aby mi tak zabránili hovoriť. A mali by na to všetko právo, pretože utrpenie môjho života sa nedá ani porovnať s tým, cez čo prechádzate mnohí z vás. Preto sa prosím nepozerajte na môj vek, ale na Božie slovo.

Utrpenie je Božím sluhom

Utrpenie je Božím sluhom. Tým nemyslím to, že Boh je ten, ktorý ma byť vinovatý za utrpenie, ale to, že sa ťa nedotkne žiadne utrpenie, o ktorom by Boh nevedel a ktoré by Boh nedovolil, presne tak, ako tomu bolo v prípade Jóba.

No najväčšie utrpenie, ktoré kedy tento svet videl, bolo umučenie Krista. Nie len fyzické, ale tak isto aj psychické, emocionálne a duchovné. Žiadny kresťan by asi nenamietal, že vražda Ježiša Krista – samotného Boha! – bola tým najväčším zlom, akého sa človek voči Bohu dopustil. V Skutkoch 4 čítame, že veriaci „jednomyseľne pozdvihli svoj hlas k Bohu a povedali:... Veď v tomto meste sa Herodes a Pontský Pilát naozaj spolčili s pohanmi a s izraelským ľudom proti tvojmu svätému Služobníkovi Ježišovi, aby ktorého si pomazal, aby vykonali všetko to, čo tvoja ruka a tvoj zámer vopred určil, že sa má stať“ (Skutky 4:24-28). Božia ruku je symbolom Božej aktivity (nie pasivity!) a Boží zámer je symbolom Božej úmyselnosti (nie náhodnosti!). Bol Boh aktívne zapojený do Ježišovej smrti? Podľa Skutkov 4:28 áno. Je Boh vinovatý? Podľa Skutkov 4:27 nie. To isté (sa mi zdá) je pravdivé aj o každej katastrofe, vražde, alebo utrpení. Boh je aktívny, no nie vinovatý.

To nás veľa učí o našom postoji, keď trpíme. Máme si byť vedomí dvoch vecí: (1) naše utrpenie nie je mimo Božej vlády a (2) to však neznamená, že Boh je vinovatým.

Čo všetko je „utrpením pre Krista“?

Ak sa lepšie pozrieme na text, tak zistíme, že sám Pavol (spolu s mnohými ďalšími veršmi) hovorí o tom, že toto utrpenie je pre Krista. Tam nám jasne spadajú kazatelia, misionári, pracovníci a služobníci v cirkvi. No čo s utrpením, ktoré nie je pre Krista? Čo s tým, keď si zlomím nohu, lebo som sa šmykol? Keď stratím prácu, pretože prepúšťajú. Keď sa mi pokazí štartér na aute? Alebo keď deti majú ovčie kiahne, ako je tomu v týchto týždňoch? Je to bez pochyby utrpenie (pretože trpíme), ale rozhodne nie je spôsobené kvôli tomu, že sme kresťania. Je aj toto utrpenie pre Krista?

John Piper odpovedá na túto otázku veľmi jasne vo svojej knihe Desiring God. Píše:

Keď sa rozhodujeme nasledovať Krista tou cestou, ktorú on určuje, tak si zároveň vyberáme všetko to, čo sa nachádza na tejto ceste pod jeho zvrchovanou prozreteľnosťou. A tak všetko utrpenie, ktoré nás stretne na ceste poslušnosti je utrpením s Kristom a pre Krista – či je to rakovina, alebo konflikt.... Pavol nerozlišoval medzi palicovaním, alebo stroskotaním lode, alebo keď mu bola zima počas cestovania medzi mestami. Pre neho každé utrpenie, ktoré na neho doľahlo počas služby Kristovi bolo súčasťou „ceny“ učeníctva.  Keď dieťa misionára dostane hnačku, tak to pokladáme za súčasť ceny, ktorá je platená za vernosť. Ale pre akéhokoľvek rodičia, ktorý kráča cestou poslušnosti...je to tá istá cena. Čo premieňa utrpenie na utrpenie s a pre Krista nie je to, aký zámer majú naši nepriatelia, ale aká je naša vernosť. Ak sme Kristovi, tak potom to, čo na nás doľahne je na Jeho slávu a naše dobro, či už je to spôsobené enzýmom, alebo nepriateľom.[1]

Inými slovami, ak odovzdáme celý svoj život Kristovi, tak potom následne všetko, čo sa v ňom stane je pre Krista a s Kristom. Ježišovi nepodrobujeme iba náš zborový život, ale tak isto aj nás pracovný, školský, rodinný, zdravotný. A tak každé utrpenie kresťana (zlomená noha, strata práce, nespavosť, bolesť chrbta, bolesť hlavy, atď.), je utrpením pre Krista a preto je pre nás, podľa Pavlových slov, milostouu﷽﷽﷽﷽﷽﷽ua a preto ie kresťana (zlomenratov, sestey,   môťou.

Ako sa utrpenie stáva milosťou?

Pavol je naozaj podivný človek. Pozrite sa na to, čo napísal: „Mám záľubu v slabostiach, v hanobení, v núdzi, v súženiach, v prenasledovaniach a v úzkostiach pre Krista. Lebo keď som slabý, vtedy som silný“ (2 Korinťanom 12:10). Ako sa niekto stane takým čudákom, ako je Pavol? Tak, že uvidí Boží zámer s utrpením.

Boží zámer s utrpením a ako s ním bojovať

Boh má mnoho zámerov s utrpením a v krátkosti spomeniem niekoľko z nich, ktoré sú zozbierané z celej Biblie a nakoniec rozviniem jeden zámer, ktorý je z dnešného textu. Tieto biblické zámery, ak prijaté vierou, sa stávajú mocným mečom v rukách trpiaceho kresťana.

      1. Utrpenie zjavuje Božiu slávu tomuto svetu

Dôvod, prečo Boh stvoril tento svet je ten, aby zjavil svoju slávu a aby jeho sláva bola videná, prijímaná a prežívaná v nekonečne úplnej radosti. Táto sláva je primárne zjavená v utrpení, ktoré Kristus prežíval na kríži a v jeho slávnom vzkriesení a víťazstve nad hriechom. No sekundárne máme byť „zjaviteľmi“ Božej slávy aj my.

Porovnajte týchto dvoch ľudi: kto zjavuje Božiu slávu, alebo Božiu hodnotu, lepšie? Človek, ktorý má celkom slušný plat, má dve autá, chodí pravidelne na príjemné dovolenky a jeho život je viac-menej bezstarostný, ktorý potom príde v nedeľu do kostola a oslavuje Boha za jeho dobrotu a štedrosť, alebo človek, ktorý je na tom finančne veľmi tesne, ktorý má chronickú chorobu a k tomu sa mu ešte počas uplynulého týždňa pokazilo auto, na ktorého opravu nemá peniaze, no i napriek tomu príde v nedeľu do kostola a povie: Ďakujem ti Hospodine, lebo si dobrý, lebo tvoje milosrdenstvo trvá naveky?

Keď svet vidí takého človeka, tak si pomyslí jednu z dvoch vecí: (1) ten človek je úplný fanatik a jeho mozog je už cirkvou úplne vygumovaný, alebo (2) jeho Boh je skutočný, lebo človeku nie je možné vyjadriť takú úprimnú vďaku a radosť bez toho, aby bola skutočná.

      2. Utrpenie prehlbuje našu budúcu radosť a násobí našu túžbu po nej

Písmo nás vyzýva: „Upierajme zrak na Ježiša, pôvodcu a završovateľa našej viery. Pre radosť, ktorá sa mu ponúkala, pretrpel muky na kríži, pohrdol potupou a teraz sedí po pravici Božieho trónu“ (Hebrejom 12:2). Ježiš vedel prečo trpí. Vedel, že ak bude poslušný Otcovi a obetuje svoj dokonalý život za nedokonalých ľudí ako som ja a ty, tak skrze túto poslušnosť spôsobí svojmu Otcovi nekonečnú radosť a to prinesie samotnému Ježišovi nevysloviteľnú radosť. Táto radosť bola pre Ježiša tak lákavá, že pre ňu „pretrpel muky na kríži [a] pohrdol potupou“.

Zaostri niekam inam. Nie na svoju bolesť. Nie na svoje putá. Viem, že nemám ani potuchy o tom, skrze čo práve prechádzaš. Viem, že neviem aké to je byť v tvojej koži. Aké to je cítiť tvoju bolesť, tvoj strach, tvoju samotu, tvoju beznádej. A nechcem ani tak pôsobiť, že viem, aké to je byť tebou. Nanešťastie nie som schopný sa vžiť do tvojej situácie. No viem o niekom, kto ti úplne rozumie. Kto úplne cíti tvoju bolesť a samotu a beznádej.

Ježiš visel na kríži, aby si tam nemusel visieť ty. Zažil bolesť, ktorú nikto z nás v tejto miestnosti nezažil a pravdepodobne ani nezažije. No zakúsil i ťarchu hriechov a boli to práve tie hriechy, ktoré ho zabili. Tvoje a moje. Preto ver jeho slovám. Nasleduj jeho príklad. Ak to znie naivne a nemožne z mojich úst, tak dúfam, že z Ježišových to znie mocne: „Pozri sa na mňa. Vidíš ma? Ja som. Ten, ktorý započal a aj zavŕši tvoju vieru. Poznám cestu po ktorej kráčaš. Tvoja bolesť mi nie je cudzia. Ak sa lepšie pozrieš na tú cestu, tak na nej uvidíš moje šľapaje, pretože ja sám som ňou kráčal pre tebou. Nie si sám, nie si sama. Nikdy si nebol a nikdy ani nebudeš. Ja som tvoj Boh. Som mocný a držím ťa vo svojej mocnej ruke, z ktorej ťa nikto nikdy nevytrhne. Preto teraz pozdvihni svoje oči a pozri sa na mňa, uviď radosť, ktorú ti dnes ponúkam vo svojej prítomnosti. A potom spoznáš, že pre túto radosť sa oplatí vydržať až do konca.“

      3. Utrpenie posilňuje našu vieru

„Bratia moji, majte z toho iba radosť, keď prídu na vás rozličné skúšky, veď viete, že ak sa vaša viera osvedčí, vedie to k vytrvalosti“ (Jakub 1:3-4). Možno sú chvíle, keď sa pre svoje utrpenie cítiš v koncoch so svojou vierou a je to iba z Božej milosti, že si ním ešte nepohrdol a neodvrátil sa od neho. Koniec-koncov, presne tak pokúšali aj Ježiša, keď ho vyzývali, aby zliezol z kríža a dokázal svoju totožnosť. Chceli, aby vymenil svoju poslušnosť a odovzdanosť Otcovi za „ľahšiu cestu z kríža“. Ježiš si vybral tú „ťažšiu cestu z kríža“. Nezostúpil z neho, ale bol z neho zvesený.

Utrpenie je nakoniec budovateľom viery, nie ničiteľom. Je akoby pecou, ktorá prepaľuje zlato, aby sa odstránili aj tie najmikroskopickejšie nečistoty. Miestami môžeme mať pochybnosti o tom, či tomu zlatu takou vysokou teplotou naozaj pomáhame, no výsledok odstráni všetky naše pochybnosti. Viera kresťana po prekonanej skúške a utrpení je silnejšia ako tá, ktorú mal predtým. Jeho viera rastie, pretože videl, že jeho Boh je schopný ho previesť cez aj tak veľkú skúšku – a nabudúce bude jeho dôvera v Božiu pomoc ešte väčšia a istejšia. Viera porastie.

      4. Utrpenie umožňuje milovať v plnosti

Po tejto prechádzke celým Písmom sa vráťme tam, kde sme začali – list Filipanom. Verše 27-30 prvej kapitoly hovoria o utrpení Filipanov. Videli sme, že kresťanským utrpením je všetko, čo sa človeku prihodí v živote, ktorý je odovzdaný a podriadený Kristovi. Videli sme, že pre kresťanov je utrpenie nevyhnutnou súčasťou ich životov, no tak isto aj to, že Boh má nad týmto utrpením úplnú moc, dokonale nám rozumie a vždy má s bolesťou nejaký zámer. Vo veršoch 1-4 druhej kapitoly však zrazu, akoby nelogicky, mení tému. Oveľa viac zdôrazňuje jednotu a to skrze povzbudenie, útechu z lásky, spoločenstvo Ducha, súcit a milosrdenstvo.

Pavol však nemení tému, ale v nej naopak pokračuje. V prvom verši sú vypísané veci, po ktorých by každý z nás rozhodne túžil (povzbudenie v Kristovi, útecha z lásky, spoločenstvo Ducha, súcit a milosrdenstvo). Skúsme však odstrániť tú medzeru medzi kapitolami a uvedomiť si, že Pavol to písal ako jeden súvislý text a zistíme, že téma sa vôbec nezmenila, ale rozvinula. Vidím to takto (a vy sami posúďte, či to tam tiež vidíte), že Filipanom 2:1 neexistuje bez Filipanom 1:29.

Totiž, tam, kde nie je utrpenie a bolesť a ťažkosti, tam nie je dôvod na povzbudenie v Kristovi, tam nie je dôvod na útechu z lásky, alebo spoločenstvo Ducha, alebo súcit či milosrdenstvo. Veď aj načo? Nepovzbudzujeme, neutešujeme, nesúcitíme a nie sme milosrdní len vtedy, keď je ten druhý na dne? Keď je niekomu ťažko? Keď je niekto slabí a nevládze? Inými slovami, keď niekto trpí?

Jeden z dôvodov prečo trpíme je ten, aby sme sa viac milovali. Aby sme sa povzbudzovali, aby sme sa utešovali a rozširovali a prehlbovali spoločenstvo Ducha medzi nami. Aby sme jeden s druhým súcitili a prejavovali si milosrdenstvo. To je ale nemožné bez toho, aby sme sa nezdielali so svojím utrpením, so svojou bolesťou, so svojimi starosťami. Preto vás chcem vyzvať, aby sme sa otvárali jeden pred druhým. Aby sme si dávali príležitosti na lásku.

Skutočná láska je nemožná bez kristovskej pokory

Lenže skutočná láska je nedosiahnuteľná bez skutočnej pokory. Pavol nám radí, aby sme „radšej v pokore pokladali iných za vyšších od seba a nevyhľadávali iba svoje záujmy, ale aj záujmy druhých“ (Filipanom 2:3-4). V tom nám môže pomôcť iba Kristus, ktorý „hoci mal Božiu podobu, svoju rovnosť s Bohom nepokladal za ulúpenú vec, ale zriekol sa jej, keď vzal na seba podobu služobníka a stal sa jedným z ľudí, ponížil sa a stal sa poslušným až na smrť a to smrť na kríži“ (Filipanom 2:6-8).

---

[1] PIPER, John. Desiring God. ISBN 9781990521199, s. 257, 260