Filipanom 4:14-20
Ale dobre ste
urobili, že ste sa ma ujali v mojej tiesni. Veď aj vy, Filipania, viete, že
odkedy som začal ohlasovať evanjelium po svojom odchode z Macedónska, ani jedna
cirkev nemala účasť na mojich výdavkoch a príjmoch, jedine vy. Aj do Tesaloniky
ste mi raz, ba aj druhý raz poslali, čo som potreboval. Nie že by som túžil po
dare, ale túžim po ovocí, ktoré sa rozmnožuje vo váš prospech. Dostal som
všetko, ba mám hojnosť; som zaopatrený tým, čo som od vás prijal
prostredníctvom Epafrodita. Je to príjemná obeta ľúbeznej vône, milá Bohu. Môj
Boh vám dá všetko, čo potrebujete podľa svojho bohatstva v sláve skrze Krista
Ježiša. A Bohu, nášmu Otcovi, sláva na veky vekov. Amen.
Dnes po presne roku a pol dokončíme
list Filipanov! V závere všetkého sa patrí vrátiť na začiatok a ľuďom
pripomenúť, prečo sme vlastne tu. List Filipanom je Pavlovým ďakovným listom. Už
v jeho úvodných slovách je počuť toľko lásky: „Ďakujem svojmu Bohu, kedykoľvek
si na vás spomínam, vždy v každej mojej modlitbe, keď sa s radosťou modlím za
vás všetkých“ (Filipanom 1:3-4). Pavol v liste hovorí Filipanom
o jeho súčasnej situácii, naprieč listom Filipanov povzbudzuje
v Kristovi, varuje pred falošnými učiteľmi a dáva rôzne povzbudenia
a učenia. Tento list by sa dal označiť aj ako taký „apoštolský
newsletter“, ktorý apoštol-misionár posiela svojim misijným podporovateľom. A na
konci listu, miesto kde sa dnes ráno nachádzame, sa Pavol vracia ku svojej
vďake za dar a dary, ktoré od Filipanov prijal.
Tri rozmery služby
Pavol strávil posledné vety svojho listu
opisom toho, čo Filipania urobili. No v týchto pár vetách nám Pavol
odkrýva tri rôzne pohľady na službu, ktorú Filipania vykonali. Z pohľadu
Filipanov sa jedná sa o
i.
službu,
ktorú Filipania vykonali smerom von (Pavol),
ii.
službu,
ktorú Filipania vykonali smerom dnu (Filipania)
a
iii.
službu,
ktorú Filipania vykonali smerom hore
(Boh).
Chcel by som sa na každý tento rozmer
osobitne pozrieť. Mojím cieľom je vám dnes ráno ukázať, že kresťanská služba je tým najlepším miestom, kde človek môže
investovať svoj čas, svoju energiu, svoje peniaze, svoje všetko – celého seba! A nechcem,
aby ste to len videli, chcem, aby ste to aj robili. A aj keď robíte, aby
ste sa jej znova naplno oddali.
Prvý rozmer: Smer von (Pavol)
O tomto smere čítame vo veršoch 14-16,
18a:
„Ale dobre ste
urobili, že ste sa ma ujali v mojej tiesni. Veď aj vy, Filipania, viete, že
odkedy som začal ohlasovať evanjelium po svojom odchode z Macedónska, ani jedna
cirkev nemala účasť na mojich výdavkoch a príjmoch, jedine vy. Aj do Tesaloniky
ste mi raz, ba aj druhý raz poslali, čo som potreboval.... Dostal som všetko,
ba mám hojnosť; som zaopatrený tým, čo som od vás prijal prostredníctvom
Epafrodita.“
Čítame tu o tom, ako Filipania
slúžili Pavlovi a ich služba bola nasmerovaná voči nemu. Kresťania majú od
Boha univerzálny, pre každého jedného kresťana platný, príkaz milovať sa
navzájom. Ježiš povedal: „Podľa toho všetci spoznajú, že ste moji učeníci, ak budete
mať lásku jeden k druhému“ (Ján 13:35). Spôsob, ako si najlepšie vyjadrujeme
lásku medzi sebou je to, že slúžime jeden druhému. Pavol to povedal jasne
v liste Galaťanom 6:2: „Jedni neste bremená druhých, a tak naplníte
Kristov zákon.“
Kristov príklad
Kristus nás nepovolal k ničomu inému
ako k tomu, čo on sám robil. On niesol to najťažšie bremeno zo všetkých.
On nám ho nie len pomohol niesť, on ho vyniesol úplne sám. Toto bremeno vzal na
svoje plecia ešte v bránach Jeruzalema a niesol ho až na vrch, ktorý
sa volal Lebečné miesto – Golgota. Tam však svoje bremeno ešte nezložil. Práve
naopak, tu mu o naše bremeno pribili ruky. Naše hriechy sú tým najväčším
bremenom, ktoré Kristus niesol. Preto Pavol hovorí, že vzájomným nosením
bremien naplníme „Kristov zákon!“ Kristov zákon je v skutočnosti Kristovým
príkladom, príkladom lásky.
Náš zbor
Zdá sa mi, že náš v zbore je
v tomto ohľade verný tomuto povolaniu. Tento rozmer služby sa nám darí.
Nefungujeme v zbore izolovane, navzájom si pomáhame, sme viac ako otvorení
si navzájom pomáhať. Priatelia, to je dobrá správa, pretože tým naplňujeme
Kristov zákon. Naše správanie sa jeden k druhému, vzájomná pomoc
a vzájomné nosenie si bremien bude svedectvom tomuto svetu: „Podľa toho
všetci spoznajú, že ste moji učeníci, ak budete mať lásku jeden k druhému“
(Ján 13:35).
Toto však ešte nerobí kresťanskú službu ničím výnimočnou. Na prvý pohľad nie je rozdiel
medzi cirkevnou službou a charitatívnou službou. Preto sa od prvého
rozmeru (smer von) posuňme ku druhému rozmeru kresťanskej služby (smer dnu).
Druhý rozmer: Smer dnu (Filipania)
O tomto smere čítame vo verši 17: „Nie
že by som túžil po dare, ale túžim po ovocí, ktoré sa rozmnožuje vo váš
prospech.“ Pavol tu hovorí jednu veľmi zvláštnu vec. Aj napriek tomu, že on je ten, kto dary prijíma, vraví, že nie je jediným, kto má z daru úžitok. Filipania poslali Pavlovi dary
pre jeho prospech, ale Pavol vraví,
že túži „po ovocí, ktoré sa rozmnožuje [v ich]
prospech!“ Čo tým myslí?
Obojsmerná cesta
Verím tomu, že to, čo sa nám tu Pavol
snaží povedať je to, že kresťanská služba nie je jednosmerka, ale obojsmerná
cesta. Keď kresťan slúži, tak nie len dáva, ale aj sám prijíma. Vezmime si
napríklad misionárov. Misionári idú do krajín na to, aby hlavne slúžili, aby
predovšetkým dávali. Neidú tam kvôli sebe, ale kvôli iným. No i napriek
tomu majú mnohí misionári často pocit, že to oni sú tými, kto je viac požehnaný ako tí, ktorým majú slúžiť; a to nie
len misionári, ale každý, kto úprimne slúži. Dôvod, prečo je tomu tak je ten,
že osoba, ktorej slúžiš je Bohom požehnaná, ale ona požehnanie „iba“ prijíma.
Ty, na druhej strane, si Božím nástrojom požehnania.
Boh si ťa používa, jeho milosť a požehnania „tečú a prúdia skrze
teba.“ Priatelia, toto zakúšať, byť doslova uprostred toho všetkého, má niekedy
na naše životy oveľa väčší dopad, ako na život človeka, ktorému pomáhame niesť
bremeno.
Ježiš povedal: „Blaženejšie je dávať, ako
prijímať“ (Skutky 10:35). Čo si myslíš, prečo to povedal? Len tak, aby sme
vedeli? Rozhodne nie! Ježiš to povedal na to, aby nám dal motiváciu! Povedal: Ak dávaš, tak to je pre teba lepšie, ako keby si prijímal. Preto dávaj čo najviac, aby si
bol požehnaný čo najviac.
Načo máme zasľúbenia?
Otázka: Prečo máme v Biblii
zasľúbenia? Aby sme si ich v Biblii prečítali, potom ju zavreli
a mali dobrý hrejivý pocit pri srdci? Nie. Dôvod, prečo máme v Biblii
zasľúbenia je ten, aby sme konali,
majú nás zdvihnúť zo stoličky. Zasľúbenia nás majú motivovať. Už sme sa pozreli na zasľúbenie „blaženejšie je dávať,
ako prijímať,“ ale pozrime sa ešte na jedno zasľúbenie, kde to rovnako uvidíme
(a potom budete sami schopní nájsť tieto veci v každom zasľúbení v Biblii):
Tu sa ozval Peter:
Pozri, my sme opustili všetko a nasledovali sme ťa. Ježiš odpovedal: Amen,
hovorím vám: Niet nikoho, kto opustil dom, bratov alebo sestry, matku alebo
otca, deti alebo polia pre mňa a pre evanjelium, aby nedostal teraz v tomto
čase stonásobne viac — domy, bratov, sestry, matky, deti i polia hoci s
prenasledovaním — a v budúcom veku večný život (Marek 10:28-30).
Uvedomme si, že Ježiš tieto slová hovoril
ešte predtým, ako niekto skutočne „opustil dom, bratov alebo sestry,
matku alebo otca, deti alebo polia pre [Krista] a pre evanjelium.“ Áno, učeníci
ich „opustili,“ ale vôbec nie tak, ako to Ježiš myslel, keď dal toto
zasľúbenie. Teraz, prečo dal Ježiš toto zasľúbenie? Istotne nie (iba) preto,
aby potešil tých, ktorí sa v takejto situácii už nachádzali – pretože
práve sme si povedali, že v tej dobe sa v takej situácii ešte nikto
nenachádzal. Myslím si, že Ježiš toto povedal (aj) preto, aby tým svojich
budúcich nasledovníkov inšpiroval a motivoval. Akoby povedal: Ak toto
a tamto a hento všetko pre mňa a pre evanjelium opustíš, pozri
sa, čo ti všetko za to dám! Opustíš dom, dám ti domy. Opustíš matku, dám ti
matky. Opustíš svoje deti, dám ti moje deti. Opustíš svoje polia, dám ti moje
polia. Stratíš svoj život, dám ti večný život. Toto nie je útecha, toto je výzva! Výzva k tomu, aby sme pre
Krista a jeho evanjelium opustili všetko.
Vezmi si akékoľvek zasľúbenie
v Biblii, či v Starej zmluve alebo v Novej, a uvidíš, že
dôvod, prečo ti ich tvoj Otec dal nie je ten, aby si si ich čítal, ale aby si
podľa nich konal!
Služba nie je námahou, ale posilnením
Toto má široké dôsledky na život kresťana.
Ja osobne som najviac porástol ako kresťan, najviac som sa zmenil, najviac som
sa naučil práve vtedy, keď som slúžil. Uprostred služby, tam, kde sa Boh
prechádza niekedy najmocnejšie, kresťan rastie najsilnejšie. Ak sa ako kresťan
cítiš slabý, zamysli sa nad tým, či si neprestal slúžiť Bohu. Pozrime sa na
chvíľu do Jána 4. kapitoly.
Keď sa Ježiš
dozvedel, že farizeji počuli, ako získava a krstí viac učeníkov než Ján, hoci
Ježiš sám nekrstil, ale jeho učeníci, opustil Judsko a odišiel znova do
Galiley. No musel prejsť cez Samáriu. Dostal sa tak do samaritánskeho mesta
menom Sychar, blízko pozemku, ktorý dal Jákob svojmu synovi Jozefovi. Tam bola
Jákobova studňa. Ježiš bol ustatý z cesty, a tak si sadol k studni. Bolo asi
šesť hodín. Tu prišla istá samaritánska žena nabrať si vody. Ježiš jej povedal:
Daj sa mi napiť! Jeho učeníci totiž odišli do mesta nakúpiť potravu. (Ján 4:1-8).
Čiže máme tu Ježiša a učeníkov. Ježiš
si sadne hladný, smädný a unavený ku studni, kým učeníci odišli do mesta
nakúpiť občerstvenie. Medzitým sa Ježiš dá do reči so samaritánkou. No je veľmi
zaujímavé čo učeníci zisťujú po svojom návrate:
Vtom prišli jeho
učeníci a divili sa, že sa rozpráva so ženou, ani jeden však nepovedal: Čo od
nej chceš? alebo: Prečo sa s ňou rozprávaš? Žena tam nechala svoj džbán, odišla
do mesta a hovorila ľuďom: Poďte sa pozrieť na človeka, ktorý mi povedal
všetko, čo som robila! Nebude to Mesiáš? Vyšli teda z mesta a prišli k nemu. Medzitým
ho učeníci prosili: Rabbi, jedz! On im však povedal: Ja mám jesť pokrm, o
ktorom vy neviete. Tu si hovorili učeníci medzi sebou: Vari mu niekto priniesol
jesť? Ježiš im povedal: Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, čo ma poslal, a
dokonať jeho dielo (Ján 4:27-34).
Učeníci odchádzajú: Ježiš hladný. Učeníci
prichádzajú: Ježiš nasýtený. Čo sa stalo? Ježiš plnil vôľu svojho nebeského
Otca, ktorý ho poslal, aby dokonal jeho dielo. To sa stalo. Pre Ježiša služba
nebola námahou, ale posilnením. Keďže mám toľko rokov koľko mám, nezažil som
ešte dlhodobo super vyťažené obdobia. Ale zažil som letné tábory. Vždy pred
táborom hovorím sebe a ľuďom okolo mňa: Počas tábora sa neboj ísť na
maximum, neboj sa pre službu obetovať svoj spánok, svoju energiu, svoju silu,
pretože na tomto tábore žiješ pre Boha, ktorý je Pánom nad tvojim spánkom, nad
tvojou energiou, nad tvojou silou. On môže dať, že 3 hodinový spánok bude pre
tvoje telo a pre tvoju myseľ 10x viac osviežujúci, ako kvalitný 8 hodinový
spánok. On je Pánom nad tvojim telom a ak mu ho vydáš do služby, tak on sa
oň postará. Toto hovorím vedúcim na tábore, to som povedal novým vedúcim
a budem to aj naďalej hovoriť. Lebo nejakým spôsobom je možné tých
5-6 dní fungovať na 110%, spať denne 4 hodiny a menej a stále ísť vpred,
s neustále rastúcou radosťou a nadšením.
Preto ťa chcem povzbudiť. Možno niekedy
prídeš domov z práce alebo zo školy tak vyťažený, že sa ti už nič nechce. Neprídeš
na biblickú, alebo mládež, alebo nejakú inú zborovú aktivitu, lebo už máš toho
dosť. Myslíš si, že ak by si na svoje plecia zobral čo i len ešte jednu
vec, tak to už nezvládneš. Pozri, Ježiš našiel občerstvenie na ceste služby. Mohol
si sadnúť do tieňa, byť opretý o studňu a čakať v pokoji na
učeníkov. Miesto toho však vstal a jedol pokrm, o ktorom jeho učeníci
nevedeli – vôľu a misiu svojho otca. Mojou otázkou je: Vieš o tomto
pokrme ty? Poznáš jeho chuť?
Samozrejme, všetci máme svoje limity
a nemôžeme vždy a všetko. Mojim cieľom ani nie je, aby sme sa tu
všetci uštvali ako divé kone. Mojim cieľom je uistiť sa, že vieš o Božích
zasľúbeniach. A nielenže o nich vieš, ale že ich aj žiješ.
Doteraz sme si povedali o dvoch
rozmeroch kresťanskej služby. Tým prvým rozmerom bol smer von (Filipania
slúžili Pavlovi) a tým druhým rozmerom bol smer dnu (tým, že Filipania
slúžili Pavlovi zároveň slúžili aj samým sebe). Teraz sa pozrime na posledný
rozmer kresťanskej služby: smer hore (služba Bohu).
Tretí rozmer: Smer hore (Boh)
O tomto smere čítame vo veršoch
18b-19: „Je to príjemná obeta ľúbeznej vône, milá Bohu. Môj Boh vám dá všetko,
čo potrebujete podľa svojho bohatstva v sláve skrze Krista Ježiša.“ Zrazu Pavol
mení diskusiu. Už nerozpráva o sebe, už nerozpráva o Filipanoch. Teraz
rozpráva o Bohu.
Bohoslužba kresťana
Toto je ten rozmer, ktorý robí kresťanskú
službu jedinečnú. V každej službe sa pomáha iným, skoro všade nachádzame
pocit zadosťučinenia (aj keď v kresťanstve to je dosť odlišné). Čo však
nikde inde nenachádzame je to, že naša služba je služba Bohu. A služba
Bohu je bohoslužba. Už si sa niekedy
tak nad tým zamyslel? Že tvoja, tvoja zodpovednosť v zbore, akákoľvek nech
už je – napríklad keď dnes budú bratia Mojmír a Ludo upratovať, tak budú
vykonávať bohoslužbu? Bratia a sestry, bohoslužby nekončia v nedeľu
o 11:20. V živote kresťana by bohoslužbou mala byť každá služba,
pretože všetko má byť robené ako Bohu (Efezanom 6:7; Kolosanom 3:23; 1
Korinťanom 10:31)!
Príjemná obeta ľúbeznej vône, milá Bohu...
Pavol hovorí o tom, že služba
Filipanov je pred Bohom ako „príjemná obeta ľúbeznej vône, milá Bohu“ (v.18b).
Táto fráza „príjemná obeta ľúbeznej vône, milá Bohu“ je, dá sa povedať,
technický výraz. To nie sú len tak pospájané slovíčka dokopy, ktoré pekne
znejú. Toto má v našich mysliach niečo evokovať. A Filipanom aj
evokovalo.
Po potope Noach obetoval Bohu a čítame,
že ako tak dym stúpal, prišiel až pred Božiu tvár a vtedy „Hospodin
pocítil príjemnú vôňu a povedal si: Už nikdy pre človeka neprekľajem zem“
(Genezis 8:21). Veľa krát v Starej zmluve čítame o tom, že ako sa
prinášali obety, ktoré sa spaľovali, tak dym vystupoval pred Božiu tvár
a Bohu sa táto vôňa páčila. To, čo sa však v skutočnosti Bohu páčilo, bol vonkajší prejav vnútornej skutočnosti. Dym bol pre Boha príjemný iba a len vtedy,
keď obetu prinášal človek, ktorý v pokore prosil Boha o milosť. Tak
robil Noach a mnohí ďalší po ňom.
Kristus je tou najviac voňavou Obetou
No apoštol Pavol v liste Efezanom 5:2
napísal, že „Kristus miloval nás a vydal samého seba za nás ako dar a obetu Bohu príjemnej vône.“ Kristus je
to, čo je pred Božou tvárou, čo mu krásne vonia. A vždy, keď veriaci
človek v pokore prosí Boha o milosť, Boh zacíti tú príjemnú vôňu
obety svojho Syna, ktorá je stále pred jeho tvárou.
Naše obety Bohu rovnako voňajú
Pavol nám tu hovorí, že aj my prinášame
Bohu rovnako voňavú obetu, akú priniesol Kristus na kríži. No v skutočnosti,
jediný dôvod, prečo naša obeta môže byť pre Boha voňavá je iba vďaka tomu, že Kristus najprv priniesol samého seba ako Obetu. Skrze
jeho obetu môžeme my prinášať tú našu.
Významnosť jedinečnosti kresťanskej služby
Toto robí kresťanskú službu nie len
jedinečnú, ale aj žiadúcu. Je niekoľko dôvodov, prečo by si mal chcieť, aby
takto kresťanská služba fungovala.
1.
Máš lepší pohľad na svoju službu Keď si uvedomíš, že tvoja služba je
bohoslužbou, že umývanie riadu v kuchyni, že pečenie koláčov pre Detský
klub, je služba Bohu, ktorá mu je „príjemná...ľúbeznej vône, milá,“ tak zrazu
dostaneš lepšiu perspektívu na to, čo robíš. Zrazu to už nebude iba len také
obyčajné umývanie riadu. Vieš, čo by bola „biblická“ odpoveď kresťana, keby sa
ho niekto opýtal počas umývania riadu, že čo robí? Najbiblickejšou odpoveďou by
bolo: Umývam riad pre Boha. Zrazu obyčajná vec sa pre teba stane špeciálnou
vecou. Začínaš sa nudiť vo svojej službe, v tom, čo ti bolo pridelené?
Možno si zabudol, komu vlastne slúžiš.
2.
Nie vždy si vhodne ocenený Ak by malo byť tvojou odmenou iba to, čo
dostaneš od človeka, tak by to asi za moc nestálo. Často nevidíme celý príbeh.
Zdá sa nám, že niekto robil niečo 30 minút a tak tomu nevenujeme veľmi
veľa pozornosti. Ale pritom je možné, že si neuvedomujeme, že ten človek za tým
strávil 3 hodiny, pretože si dal na tom neskutočne záležať. A my ho
odbijeme nie príliš komplikovaným a obyčajným „ďakujem“. Kresťan, ktorý si
je vedomý toho, že vo svojej službe v skutočnosti predovšetkým a prvorade
slúži Bohu a nie sebe a ľuďom, nebude v takejto situácii zdrtený
a odradený od toho, aby tomu človeku ešte niekedy poslúžil. Vie, že jeho
Boh to všetko vidí a že ho vhodne ocení.
3.
Boh ťa ocení viac, ako ktokoľvek iný Napokon, človek ťa nikdy neocení tak moc,
ako by si si možno zaslúžil. Ako sa
odvďačíme nášmu kazateľovi a jeho rodine? Ako sa odvďačíme našim
misionárom? Ako sa odvďačíme ľuďom, ktorí do tohto zboru (a do nás!) vložili
celé svoje životy? Čokoľvek by sme im spravili, nikdy by sme im nedali toľko,
koľko si za svoju prácu zaslúžia. No oni môžu spokojne slúžiť ďalej, pretože
veľmi dobre vedia, že Boh ich ocení viac, ako ktokoľvek iný; že Božie ocenenie
je cennejšie ako všetko zlato a sláva.
Tri rozmery, jedna služba
Preto priatelia, nebojme sa slúžiť.
Začnime nové služby a obnovme svoje staré záväzky, pretože kresťanská služba je tým najlepším
miestom, kde človek môže investovať svoj čas, svoju energiu, svoje peniaze,
svoje všetko – celého seba! Lebo iba tu človek v jednom skutku robí tri
veci: 1) je požehnaním pre iných, 2) je sám tým požehnaný a 3) slúži
samotnému Bohu, ktorý si ho ocení.
A Bohu, nášmu Otcovi, sláva na veky vekov.
Amen. (Filipanom 4:20)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára