07 novembra, 2012

Kázeň 18: Tri rozmery kresťanskej služby

30.9.2012 - List Filipanom (10) Tri rozmery kresťanskej služby (stiahnite si kázeň)



Filipanom 4:14-20

Ale dobre ste urobili, že ste sa ma ujali v mojej tiesni. Veď aj vy, Filipania, viete, že odkedy som začal ohlasovať evanjelium po svojom odchode z Macedónska, ani jedna cirkev nemala účasť na mojich výdavkoch a príjmoch, jedine vy. Aj do Tesaloniky ste mi raz, ba aj druhý raz poslali, čo som potreboval. Nie že by som túžil po dare, ale túžim po ovocí, ktoré sa rozmnožuje vo váš prospech. Dostal som všetko, ba mám hojnosť; som zaopatrený tým, čo som od vás prijal prostredníctvom Epafrodita. Je to príjemná obeta ľúbeznej vône, milá Bohu. Môj Boh vám dá všetko, čo potrebujete podľa svojho bohatstva v sláve skrze Krista Ježiša. A Bohu, nášmu Otcovi, sláva na veky vekov. Amen.

Dnes po presne roku a pol dokončíme list Filipanov! V závere všetkého sa patrí vrátiť na začiatok a ľuďom pripomenúť, prečo sme vlastne tu. List Filipanom je Pavlovým ďakovným listom. Už v jeho úvodných slovách je počuť toľko lásky: „Ďakujem svojmu Bohu, kedykoľvek si na vás spomínam, vždy v každej mojej modlitbe, keď sa s radosťou modlím za vás všetkých“ (Filipanom 1:3-4). Pavol v liste hovorí Filipanom o jeho súčasnej situácii, naprieč listom Filipanov povzbudzuje v Kristovi, varuje pred falošnými učiteľmi a dáva rôzne povzbudenia a učenia. Tento list by sa dal označiť aj ako taký „apoštolský newsletter“, ktorý apoštol-misionár posiela svojim misijným podporovateľom. A na konci listu, miesto kde sa dnes ráno nachádzame, sa Pavol vracia ku svojej vďake za dar a dary, ktoré od Filipanov prijal.

Tri rozmery služby

Pavol strávil posledné vety svojho listu opisom toho, čo Filipania urobili. No v týchto pár vetách nám Pavol odkrýva tri rôzne pohľady na službu, ktorú Filipania vykonali. Z pohľadu Filipanov sa jedná sa o 
i.          službu, ktorú Filipania vykonali smerom von (Pavol),
ii.        službu, ktorú Filipania vykonali smerom dnu (Filipania) a
iii.       službu, ktorú Filipania vykonali smerom hore (Boh).

Chcel by som sa na každý tento rozmer osobitne pozrieť. Mojím cieľom je vám dnes ráno ukázať, že kresťanská služba je tým najlepším miestom, kde človek môže investovať svoj čas, svoju energiu, svoje peniaze, svoje všetko – celého seba! A nechcem, aby ste to len videli, chcem, aby ste to aj robili. A aj keď robíte, aby ste sa jej znova naplno oddali.

Prvý rozmer: Smer von (Pavol)

O tomto smere čítame vo veršoch 14-16, 18a:

„Ale dobre ste urobili, že ste sa ma ujali v mojej tiesni. Veď aj vy, Filipania, viete, že odkedy som začal ohlasovať evanjelium po svojom odchode z Macedónska, ani jedna cirkev nemala účasť na mojich výdavkoch a príjmoch, jedine vy. Aj do Tesaloniky ste mi raz, ba aj druhý raz poslali, čo som potreboval.... Dostal som všetko, ba mám hojnosť; som zaopatrený tým, čo som od vás prijal prostredníctvom Epafrodita.“

Čítame tu o tom, ako Filipania slúžili Pavlovi a ich služba bola nasmerovaná voči nemu. Kresťania majú od Boha univerzálny, pre každého jedného kresťana platný, príkaz milovať sa navzájom. Ježiš povedal: „Podľa toho všetci spoznajú, že ste moji učeníci, ak budete mať lásku jeden k druhému“ (Ján 13:35). Spôsob, ako si najlepšie vyjadrujeme lásku medzi sebou je to, že slúžime jeden druhému. Pavol to povedal jasne v liste Galaťanom 6:2: „Jedni neste bremená druhých, a tak naplníte Kristov zákon.“

Kristov príklad

Kristus nás nepovolal k ničomu inému ako k tomu, čo on sám robil. On niesol to najťažšie bremeno zo všetkých. On nám ho nie len pomohol niesť, on ho vyniesol úplne sám. Toto bremeno vzal na svoje plecia ešte v bránach Jeruzalema a niesol ho až na vrch, ktorý sa volal Lebečné miesto – Golgota. Tam však svoje bremeno ešte nezložil. Práve naopak, tu mu o naše bremeno pribili ruky. Naše hriechy sú tým najväčším bremenom, ktoré Kristus niesol. Preto Pavol hovorí, že vzájomným nosením bremien naplníme „Kristov zákon!“ Kristov zákon je v skutočnosti Kristovým príkladom, príkladom lásky.

Náš zbor

Zdá sa mi, že náš v zbore je v tomto ohľade verný tomuto povolaniu. Tento rozmer služby sa nám darí. Nefungujeme v zbore izolovane, navzájom si pomáhame, sme viac ako otvorení si navzájom pomáhať. Priatelia, to je dobrá správa, pretože tým naplňujeme Kristov zákon. Naše správanie sa jeden k druhému, vzájomná pomoc a vzájomné nosenie si bremien bude svedectvom tomuto svetu: „Podľa toho všetci spoznajú, že ste moji učeníci, ak budete mať lásku jeden k druhému“ (Ján 13:35).

Toto však ešte nerobí kresťanskú službu ničím výnimočnou. Na prvý pohľad nie je rozdiel medzi cirkevnou službou a charitatívnou službou. Preto sa od prvého rozmeru (smer von) posuňme ku druhému rozmeru kresťanskej služby (smer dnu).

Druhý rozmer: Smer dnu (Filipania)

O tomto smere čítame vo verši 17: „Nie že by som túžil po dare, ale túžim po ovocí, ktoré sa rozmnožuje vo váš prospech.“ Pavol tu hovorí jednu veľmi zvláštnu vec. Aj napriek tomu, že on je ten, kto dary prijíma, vraví, že nie je jediným, kto má z daru úžitok. Filipania poslali Pavlovi dary pre jeho prospech, ale Pavol vraví, že túži „po ovocí, ktoré sa rozmnožuje [v ich] prospech!“ Čo tým myslí?

Obojsmerná cesta

Verím tomu, že to, čo sa nám tu Pavol snaží povedať je to, že kresťanská služba nie je jednosmerka, ale obojsmerná cesta. Keď kresťan slúži, tak nie len dáva, ale aj sám prijíma. Vezmime si napríklad misionárov. Misionári idú do krajín na to, aby hlavne slúžili, aby predovšetkým dávali. Neidú tam kvôli sebe, ale kvôli iným. No i napriek tomu majú mnohí misionári často pocit, že to oni sú tými, kto je viac požehnaný ako tí, ktorým majú slúžiť; a to nie len misionári, ale každý, kto úprimne slúži. Dôvod, prečo je tomu tak je ten, že osoba, ktorej slúžiš je Bohom požehnaná, ale ona požehnanie „iba“ prijíma. Ty, na druhej strane, si Božím nástrojom požehnania. Boh si ťa používa, jeho milosť a požehnania „tečú a prúdia skrze teba.“ Priatelia, toto zakúšať, byť doslova uprostred toho všetkého, má niekedy na naše životy oveľa väčší dopad, ako na život človeka, ktorému pomáhame niesť bremeno.

Ježiš povedal: „Blaženejšie je dávať, ako prijímať“ (Skutky 10:35). Čo si myslíš, prečo to povedal? Len tak, aby sme vedeli? Rozhodne nie! Ježiš to povedal na to, aby nám dal motiváciu! Povedal: Ak dávaš, tak to je pre teba lepšie, ako keby si prijímal. Preto dávaj čo najviac, aby si bol požehnaný čo najviac.

Načo máme zasľúbenia?

Otázka: Prečo máme v Biblii zasľúbenia? Aby sme si ich v Biblii prečítali, potom ju zavreli a mali dobrý hrejivý pocit pri srdci? Nie. Dôvod, prečo máme v Biblii zasľúbenia je ten, aby sme konali, majú nás zdvihnúť zo stoličky. Zasľúbenia nás majú motivovať. Už sme sa pozreli na zasľúbenie „blaženejšie je dávať, ako prijímať,“ ale pozrime sa ešte na jedno zasľúbenie, kde to rovnako uvidíme (a potom budete sami schopní nájsť tieto veci v každom zasľúbení v Biblii):

Tu sa ozval Peter: Pozri, my sme opustili všetko a nasledovali sme ťa. Ježiš odpovedal: Amen, hovorím vám: Niet nikoho, kto opustil dom, bratov alebo sestry, matku alebo otca, deti alebo polia pre mňa a pre evanjelium, aby nedostal teraz v tomto čase stonásobne viac — domy, bratov, sestry, matky, deti i polia hoci s prenasledovaním — a v budúcom veku večný život (Marek 10:28-30).

Uvedomme si, že Ježiš tieto slová hovoril ešte predtým, ako niekto skutočne „opustil dom, bratov alebo sestry, matku alebo otca, deti alebo polia pre [Krista] a pre evanjelium.“ Áno, učeníci ich „opustili,“ ale vôbec nie tak, ako to Ježiš myslel, keď dal toto zasľúbenie. Teraz, prečo dal Ježiš toto zasľúbenie? Istotne nie (iba) preto, aby potešil tých, ktorí sa v takejto situácii už nachádzali – pretože práve sme si povedali, že v tej dobe sa v takej situácii ešte nikto nenachádzal. Myslím si, že Ježiš toto povedal (aj) preto, aby tým svojich budúcich nasledovníkov inšpiroval a motivoval. Akoby povedal: Ak toto a tamto a hento všetko pre mňa a pre evanjelium opustíš, pozri sa, čo ti všetko za to dám! Opustíš dom, dám ti domy. Opustíš matku, dám ti matky. Opustíš svoje deti, dám ti moje deti. Opustíš svoje polia, dám ti moje polia. Stratíš svoj život, dám ti večný život. Toto nie je útecha, toto je výzva! Výzva k tomu, aby sme pre Krista a jeho evanjelium opustili všetko.

Vezmi si akékoľvek zasľúbenie v Biblii, či v Starej zmluve alebo v Novej, a uvidíš, že dôvod, prečo ti ich tvoj Otec dal nie je ten, aby si si ich čítal, ale aby si podľa nich konal!

Služba nie je námahou, ale posilnením

Toto má široké dôsledky na život kresťana. Ja osobne som najviac porástol ako kresťan, najviac som sa zmenil, najviac som sa naučil práve vtedy, keď som slúžil. Uprostred služby, tam, kde sa Boh prechádza niekedy najmocnejšie, kresťan rastie najsilnejšie. Ak sa ako kresťan cítiš slabý, zamysli sa nad tým, či si neprestal slúžiť Bohu. Pozrime sa na chvíľu do Jána 4. kapitoly.

Keď sa Ježiš dozvedel, že farizeji počuli, ako získava a krstí viac učeníkov než Ján, hoci Ježiš sám nekrstil, ale jeho učeníci, opustil Judsko a odišiel znova do Galiley. No musel prejsť cez Samáriu. Dostal sa tak do samaritánskeho mesta menom Sychar, blízko pozemku, ktorý dal Jákob svojmu synovi Jozefovi. Tam bola Jákobova studňa. Ježiš bol ustatý z cesty, a tak si sadol k studni. Bolo asi šesť hodín. Tu prišla istá samaritánska žena nabrať si vody. Ježiš jej povedal: Daj sa mi napiť! Jeho učeníci totiž odišli do mesta nakúpiť potravu. (Ján 4:1-8).

Čiže máme tu Ježiša a učeníkov. Ježiš si sadne hladný, smädný a unavený ku studni, kým učeníci odišli do mesta nakúpiť občerstvenie. Medzitým sa Ježiš dá do reči so samaritánkou. No je veľmi zaujímavé čo učeníci zisťujú po svojom návrate:

Vtom prišli jeho učeníci a divili sa, že sa rozpráva so ženou, ani jeden však nepovedal: Čo od nej chceš? alebo: Prečo sa s ňou rozprávaš? Žena tam nechala svoj džbán, odišla do mesta a hovorila ľuďom: Poďte sa pozrieť na človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som robila! Nebude to Mesiáš? Vyšli teda z mesta a prišli k nemu. Medzitým ho učeníci prosili: Rabbi, jedz! On im však povedal: Ja mám jesť pokrm, o ktorom vy neviete. Tu si hovorili učeníci medzi sebou: Vari mu niekto priniesol jesť? Ježiš im povedal: Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, čo ma poslal, a dokonať jeho dielo (Ján 4:27-34).  

Učeníci odchádzajú: Ježiš hladný. Učeníci prichádzajú: Ježiš nasýtený. Čo sa stalo? Ježiš plnil vôľu svojho nebeského Otca, ktorý ho poslal, aby dokonal jeho dielo. To sa stalo. Pre Ježiša služba nebola námahou, ale posilnením. Keďže mám toľko rokov koľko mám, nezažil som ešte dlhodobo super vyťažené obdobia. Ale zažil som letné tábory. Vždy pred táborom hovorím sebe a ľuďom okolo mňa: Počas tábora sa neboj ísť na maximum, neboj sa pre službu obetovať svoj spánok, svoju energiu, svoju silu, pretože na tomto tábore žiješ pre Boha, ktorý je Pánom nad tvojim spánkom, nad tvojou energiou, nad tvojou silou. On môže dať, že 3 hodinový spánok bude pre tvoje telo a pre tvoju myseľ 10x viac osviežujúci, ako kvalitný 8 hodinový spánok. On je Pánom nad tvojim telom a ak mu ho vydáš do služby, tak on sa oň postará. Toto hovorím vedúcim na tábore, to som povedal novým vedúcim a budem to aj naďalej hovoriť. Lebo nejakým spôsobom je možné tých 5-6 dní fungovať na 110%, spať denne 4 hodiny a menej a stále ísť vpred, s neustále rastúcou radosťou a nadšením.

Preto ťa chcem povzbudiť. Možno niekedy prídeš domov z práce alebo zo školy tak vyťažený, že sa ti už nič nechce. Neprídeš na biblickú, alebo mládež, alebo nejakú inú zborovú aktivitu, lebo už máš toho dosť. Myslíš si, že ak by si na svoje plecia zobral čo i len ešte jednu vec, tak to už nezvládneš. Pozri, Ježiš našiel občerstvenie na ceste služby. Mohol si sadnúť do tieňa, byť opretý o studňu a čakať v pokoji na učeníkov. Miesto toho však vstal a jedol pokrm, o ktorom jeho učeníci nevedeli – vôľu a misiu svojho otca. Mojou otázkou je: Vieš o tomto pokrme ty? Poznáš jeho chuť?

Samozrejme, všetci máme svoje limity a nemôžeme vždy a všetko. Mojim cieľom ani nie je, aby sme sa tu všetci uštvali ako divé kone. Mojim cieľom je uistiť sa, že vieš o Božích zasľúbeniach. A nielenže o nich vieš, ale že ich aj žiješ.

Doteraz sme si povedali o dvoch rozmeroch kresťanskej služby. Tým prvým rozmerom bol smer von (Filipania slúžili Pavlovi) a tým druhým rozmerom bol smer dnu (tým, že Filipania slúžili Pavlovi zároveň slúžili aj samým sebe). Teraz sa pozrime na posledný rozmer kresťanskej služby: smer hore (služba Bohu).

Tretí rozmer: Smer hore (Boh)

O tomto smere čítame vo veršoch 18b-19: „Je to príjemná obeta ľúbeznej vône, milá Bohu. Môj Boh vám dá všetko, čo potrebujete podľa svojho bohatstva v sláve skrze Krista Ježiša.“ Zrazu Pavol mení diskusiu. Už nerozpráva o sebe, už nerozpráva o Filipanoch. Teraz rozpráva o Bohu.

Bohoslužba kresťana

Toto je ten rozmer, ktorý robí kresťanskú službu jedinečnú. V každej službe sa pomáha iným, skoro všade nachádzame pocit zadosťučinenia (aj keď v kresťanstve to je dosť odlišné). Čo však nikde inde nenachádzame je to, že naša služba je služba Bohu. A služba Bohu je bohoslužba. Už si sa niekedy tak nad tým zamyslel? Že tvoja, tvoja zodpovednosť v zbore, akákoľvek nech už je – napríklad keď dnes budú bratia Mojmír a Ludo upratovať, tak budú vykonávať bohoslužbu? Bratia a sestry, bohoslužby nekončia v nedeľu o 11:20. V živote kresťana by bohoslužbou mala byť každá služba, pretože všetko má byť robené ako Bohu (Efezanom 6:7; Kolosanom 3:23; 1 Korinťanom 10:31)!

Príjemná obeta ľúbeznej vône, milá Bohu...

Pavol hovorí o tom, že služba Filipanov je pred Bohom ako „príjemná obeta ľúbeznej vône, milá Bohu“ (v.18b). Táto fráza „príjemná obeta ľúbeznej vône, milá Bohu“ je, dá sa povedať, technický výraz. To nie sú len tak pospájané slovíčka dokopy, ktoré pekne znejú. Toto má v našich mysliach niečo evokovať. A Filipanom aj evokovalo.

Po potope Noach obetoval Bohu a čítame, že ako tak dym stúpal, prišiel až pred Božiu tvár a vtedy „Hospodin pocítil príjemnú vôňu a povedal si: Už nikdy pre človeka neprekľajem zem“ (Genezis 8:21). Veľa krát v Starej zmluve čítame o tom, že ako sa prinášali obety, ktoré sa spaľovali, tak dym vystupoval pred Božiu tvár a Bohu sa táto vôňa páčila. To, čo sa však v skutočnosti Bohu páčilo, bol vonkajší prejav vnútornej skutočnosti. Dym bol pre Boha príjemný iba a len vtedy, keď obetu prinášal človek, ktorý v pokore prosil Boha o milosť. Tak robil Noach a mnohí ďalší po ňom.

Kristus je tou najviac voňavou Obetou

No apoštol Pavol v liste Efezanom 5:2 napísal, že „Kristus miloval nás a vydal samého seba za nás ako dar a obetu Bohu príjemnej vône.“ Kristus je to, čo je pred Božou tvárou, čo mu krásne vonia. A vždy, keď veriaci človek v pokore prosí Boha o milosť, Boh zacíti tú príjemnú vôňu obety svojho Syna, ktorá je stále pred jeho tvárou.

Naše obety Bohu rovnako voňajú

Pavol nám tu hovorí, že aj my prinášame Bohu rovnako voňavú obetu, akú priniesol Kristus na kríži. No v skutočnosti, jediný dôvod, prečo naša obeta môže byť pre Boha voňavá je iba vďaka tomu, že Kristus najprv priniesol samého seba ako Obetu. Skrze jeho obetu môžeme my prinášať tú našu.

Významnosť jedinečnosti kresťanskej služby

Toto robí kresťanskú službu nie len jedinečnú, ale aj žiadúcu. Je niekoľko dôvodov, prečo by si mal chcieť, aby takto kresťanská služba fungovala.

1.     Máš lepší pohľad na svoju službu Keď si uvedomíš, že tvoja služba je bohoslužbou, že umývanie riadu v kuchyni, že pečenie koláčov pre Detský klub, je služba Bohu, ktorá mu je „príjemná...ľúbeznej vône, milá,“ tak zrazu dostaneš lepšiu perspektívu na to, čo robíš. Zrazu to už nebude iba len také obyčajné umývanie riadu. Vieš, čo by bola „biblická“ odpoveď kresťana, keby sa ho niekto opýtal počas umývania riadu, že čo robí? Najbiblickejšou odpoveďou by bolo: Umývam riad pre Boha. Zrazu obyčajná vec sa pre teba stane špeciálnou vecou. Začínaš sa nudiť vo svojej službe, v tom, čo ti bolo pridelené? Možno si zabudol, komu vlastne slúžiš.  

2.     Nie vždy si vhodne ocenený Ak by malo byť tvojou odmenou iba to, čo dostaneš od človeka, tak by to asi za moc nestálo. Často nevidíme celý príbeh. Zdá sa nám, že niekto robil niečo 30 minút a tak tomu nevenujeme veľmi veľa pozornosti. Ale pritom je možné, že si neuvedomujeme, že ten človek za tým strávil 3 hodiny, pretože si dal na tom neskutočne záležať. A my ho odbijeme nie príliš komplikovaným a obyčajným „ďakujem“. Kresťan, ktorý si je vedomý toho, že vo svojej službe v skutočnosti predovšetkým a prvorade slúži Bohu a nie sebe a ľuďom, nebude v takejto situácii zdrtený a odradený od toho, aby tomu človeku ešte niekedy poslúžil. Vie, že jeho Boh to všetko vidí a že ho vhodne ocení.

3.     Boh ťa ocení viac, ako ktokoľvek iný Napokon, človek ťa nikdy neocení tak moc, ako by si si  možno zaslúžil. Ako sa odvďačíme nášmu kazateľovi a jeho rodine? Ako sa odvďačíme našim misionárom? Ako sa odvďačíme ľuďom, ktorí do tohto zboru (a do nás!) vložili celé svoje životy? Čokoľvek by sme im spravili, nikdy by sme im nedali toľko, koľko si za svoju prácu zaslúžia. No oni môžu spokojne slúžiť ďalej, pretože veľmi dobre vedia, že Boh ich ocení viac, ako ktokoľvek iný; že Božie ocenenie je cennejšie ako všetko zlato a sláva.

Tri rozmery, jedna služba

Preto priatelia, nebojme sa slúžiť. Začnime nové služby a obnovme svoje staré záväzky, pretože kresťanská služba je tým najlepším miestom, kde človek môže investovať svoj čas, svoju energiu, svoje peniaze, svoje všetko – celého seba! Lebo iba tu človek v jednom skutku robí tri veci: 1) je požehnaním pre iných, 2) je sám tým požehnaný a 3) slúži samotnému Bohu, ktorý si ho ocení.

A Bohu, nášmu Otcovi, sláva na veky vekov. Amen. (Filipanom 4:20)

Žiadne komentáre: