Už sú to mesiace, čo som na tento blog niečo
napísal. Prečo? O tom pôjde v tomto článku. Je niečo, k čomu sa
musím priznať. A niečo, čo musím vyznať.
Niektorí z vás možno viete, že som
mal na konci augusta odísť do Spojených Štátov, aby som tam jeden semester
študoval teológiu na Redeemer Seminary v Texase. To sa však neuskutočnilo,
pretože som nedostal víza.
Celé leto bolo rušné. Mal som prácu
v McDonalde, v zbore som sa snažil naplánovať mládežnícku službu na
ďalšie 4 mesiace, kým budem preč a zároveň previesť vodcovstvo na iných
ľudí a popri tom celom som vybavoval všetky papierovačky ohľadom Ameriky. Popri
tom som bol na EMA 2011 konferencii v Londýne a prekladal som na
svadbe kamarátky v Severnom Írsku. Priemerne to vyzeralo tak, že som 3
mesiace pracoval 50-60 hodín týždenne.
To viedlo k mnohým časovým
kompromisom. Keď nebolo času a energie nazvyš, čomu ho pridelím? Práci?
Zboru? Priateľke? Oddychu? Bohu? A zoznam pokračuje... Tak veľa
žiadateľov, tak málo prostriedkov. Bolo jasné, že nie každý bude uspokojený.
A moje rozhodnutie nebolo správne...
Výsledok leta bol taký, že za 2 mesiace
som mal 5-8x stíšenie a osobné spoločenstvo s Bohom. Moje srdce sa nepredstaviteľne
rýchlo zatvrdzovalo a pyšnelo. Vo svojom srdci som sa povyšoval nad
každého (od priateľov až po kazateľov) a Boh bol tak ďaleko. Lepšie
povedané, ja som bol tak ďaleko od neho. Mládežnícku službu, kázanie, vzťah,
prácu, Ameriku – to všetko som robil vo vlastnej sile Mareka Tomašoviča
a nie v sile, ktorá je od Boha prostredníctvom Ducha Svätého. John
Owen raz napísal: „Akýkoľvek krok, ktorý je urobený v inej sile, ako tej,
ktorá pochádza od Krista, je krokom smerom k peklu“[1].
Povedané jeho slovami, Bohu som bol vzdialený na kilometre, pretože každý jeden
deň bol žitý v mojej vlastnej sile.
Potom som zistil, že do Ameriky nepôjdem.
Zrazu moja túžba odísť od všetkého a odpočinúť si za oceánom, kde sú mi
moje problémy bezpečne vzdialené, bola rozbitá a rozplynula sa mi pred
očami ako taká hmla. Je koniec augusta a ja som zničený. Nevládzem už viac
pokračovať. Nevládzem viac ani túžiť pokračovať. Došlo mi palivo. Vyhorel
som...
Odišiel som stanovať na dve noci úplne
sám. Šiel som na nákup, zbalil sa a nastúpil na vlak. Tesne pred západom
Slnka som dorazil na kopec, ktorý bol protiľahlý zrúcanine hradu Beckov. Tam,
oproti zrúcanému hradu a vysoko nad dedinou som si postavil stan. Modlil
som sa, aby nasledujúcich 50 hodín bolo premieňajúcich, obnovujúcich. Aby Pán
Boh priniesol a spôsobil zmenu v mojom srdci a tak
i živote.
50 hodín úplne sám. 50 hodín očakávania.
50 hodín... Pán Boh skutočne na mne pracoval. Prvých 35 hodín bolo úplne
hluchých. Nič sa nedialo, nič sa nemenilo. Nič som nepočul, nič som necítil. Snažil
som sa čítať si Bibliu, snažil som sa modliť (po 3 mesačnej prestávke to nie je
také ľahké) a...nič. Až v posledných 15 hodinách mi začal Boh ukazovať,
v čom všetkom som sa od neho odklonil. Čo všetko bolo potrebné napraviť
v mojom živote. Bolelo to. Ale radoval som sa, lebo po mesiacoch to bolo
po prvý krát, čo som opäť cítil Boha vo svojom živote.
Zo stanu („stretnutia“) som odišiel späť
domov s jasným cieľom: vrátiť sa
späť k môjmu Bohu. Vedel som, že rozhodujúce bude moje spoločenstvo
s Bohom. To, čo som počas leta úplne zanedbával sa malo teraz stať pre mňa
najväčšou prioritou.
Od mojej stanovačky s Bohom uplynuli
práve 4 mesiace. Ako veci vyzerajú teraz? Dokonalo? V žiadnom prípade,
k tomu mám ešte priveľmi ďaleko! No pocit vyhorenosti sa postupne menil na pocit unavenosti
a ten sa pomaly stráca a je nahrádzaný pocitom pokoja
a prichádzajúcej sily. Budúcnosť je závislá na našom spoločenstve
s Hospodinom. Ak to bude rásť, naša budúcnosť bude rásť.
Chcem vyznať tieto dve veci, aby bolo
známe, aký je Hospodin. Prvá je, že miera Božej trpezlivosti a milosti je
nesmierne veľká: Hospodin je milostivý a milosrdný, zhovievavý a bohatý na
milosť (Žalm 103:8). Tou druhou je, že môj život je nekonečne závislý na Bohu
a jeho slove: Blahoslavený ten, kto…záľubu má v zákone Hospodina (Žalm 1:1-2).
Preto, nech je tento článok pre teba
napomenutím a povzbudením. Napomenutím, ak tvoj vzťah s Bohom kríva
a možno i zaostáva – tak ako ten môj počas leta. Táto cesta ťa
povedie do záhuby, kde prázdnota vyplní tvoje vnútro a tma prežiari tvoj
život. Nech Ti je povzbudením Kristus, lebo „z jeho plnosti sme my všetci
prijali, milosť za milosťou“ (Ján 1:16). Milosť za milosťou...to je to, čo na
nás čaká, keď ľutujeme svoje cesty života a vraciame sa späť k Bohu.
Učiaci sa poslušnosti,
Marek
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára