Kázeň #13: Vďačná radosť v Pánovi

6.5.2012 - List Filipanom (8): Vďačná radosť v Pánovi (stiahnite si kázeň)

Filipanom 4:2-9

Napomínam Evodiu, napomínam aj Syntychu, aby rovnako v Pánovi zmýšľali. Áno, prosím aj teba, ozajstný Syzygos, ujmi sa ich, veď ony sa so mnou borili za evanjelium aj s Klementom a ostatnými mojimi spolupracovníkmi, ktorých mená sú v Knihe života. Ustavične sa radujte v Pánovi. Opakujem: Radujte sa! Vaša dobrotivosť nech je známa všetkým ľuďom. Pán je blízko! Pre nič nebuďte ustarostení, ale vo všetkom s vďakou predkladajte Bohu svoje žiadosti vo svojich modlitbách a prosbách. A pokoj Boží, ktorý prevyšuje každý rozum, uchráni vaše srdcia a vaše mysle v Kristovi Ježišovi. Napokon, bratia, upriamte svoju myseľ na všetko, čo je pravdivé, čestné, spravodlivé, čisté, láskyhodné a úctyhodné, to, čo je cnostné a chvályhodné. Robte to, čo ste sa naučili, čo ste prijali, počuli a videli na mne. A Boh pokoja bude s vami.

Ako sme tak mali na Víkendovke tému evanjelizácie, tak si uvedomujem, akým požehnaním môže byť také štúdium na teologickej škole. Totiž, väčšinou to nemusím byť ja, kto otvorí „duchovnú tému“. Ľudia sa ma opýtajú: Čo študuješ? Ja im poviem: Teológiu. Oni sa ma opýtajú: A to čo budeš? Ja odpoviem: Pravdepodobne kazateľ. A vtedy sa opýtajú: Prečo? To je veľmi dobrá otázka a často sa ju pýtam aj ja sám seba. Prečo študujem to, čo študujem? Prečo chcem robiť práve túto prácu? Čo je mojím cieľom?

Naša krajina nežije v radosti

Mojím cieľom je radosť ľudí v Pánu Bohu. Pretože, keď sa okolo seba obzrieme (a možno to aj často vidíme sami na sebe), tak okolo seba vidíme ľudí, ktorí zotrvačne prechádzajú životom. Ich životy, bez akejkoľvek výraznejšej zmeny, vyzerajú nejak nasledovne: ráno sa zobudím, idem do práce, poobede sa vrátim unavený späť domov, navarím a urobím iba to nevyhnutné, na čo mám ešte sily. Ľahnem si pred televízor, trochu odpočinku a... a už je večer. Ide sa spať. Ráno sa zobudím, idem do práce, poobede sa vrátim unavený späť domov, navarím a urobím iba to nevyhnutné, na čo mám ešte sily. Ľahnem si pred televízor, trochu odpočinku a... a už je večer. Ide sa spať. Ráno sa zobudím, idem do práce, ... Možno to znie divne, ale toto je život mnohých Slovákov. Podmienky sú niekedy natoľko ťažké, že niekedy je ich jediným cieľom len vydržať do ďalšieho mesiaca.

Ja som presvedčený o tom, že Boh nás nestvoril na to, aby sme prežívali, ale aby sme žili! A aby sme nežili iba ako-tak, ale aby sme žili v plnosti radosti. Ale to sa nedeje. A to často-krát ani u kresťanov. Záver je teda taký, že naša krajina nežije v radosti. Že nepracujeme v krajine, kde je radosť. Že neštudujeme v krajine, kde je radosť. Že nežijeme v krajine, kde je radosť. Že nevychovávame svoje deti v krajine, kde je radosť.

Preto chcem byť kazateľom. Preto kážem aj dnes ráno. Aby sa do našich životoch navrátila radosť, po ktorej každý z nás tak zúfalo, ale zúfalo, túži.

Boh nás volá k radosti

Pavol v dnešnom texte až dva krát (!), a to hneď sa sebou, prikazuje kresťanom, aby sa radovali. „Ustavične sa radujte v Pánovi. Opakujem: Radujte sa!“ (v. 4). Prečo však Pavol dáva toľko dôrazu práve na radosť? Prečo nehovorí skôr o láske: „Ustavične sa milujte v Pánovi. Opakujem: Milujte sa!“? Myslím si, že hlavný dôvod, prečo tu je dôraz na radosť je ten, že život bez radosti je životom neúprimnosti a pokryteckosti.

Keď prichádzaš za Bohom a povieš mu: Milujem ťa, a tvoje vnútro nie je plné radosti keď to hovoríš, tak si neúprimný a pokrytecký. Pretože už len myšlienka toho, že môžeš predstúpiť pred Boha s vedomým toho, že on túži po tvojej láske a že ju prijme a že Boha vlastne môžeš milovať – už len tá myšlienka ťa má naplniť nevýslovnou radosťou.

Alebo, keď prichádzaš pred Boha so zlomeným srdcom, pretože si proti nemu zhrešil a on ti odpustí a ak tvoje srdce nie je naplnené radosťou z toho, že hriech, ktorý medzi vami stál je odstránený, tak si neúprimný a pokrytecký. Pretože keď si uvedomíš, že život samotného Krista musel byť položený za to, aby ten tvoj bol ušetrený, tak tvoje vnútro musí byť preplnené radosťou.

Skúsme sa na pozrieť inak. Predstav si, že stojíš pred svojou manželkou a pokojne sa jej pozeráš do tváre a povieš: Ľúbim ťa. A predstav si, že tvoja tvár je ako kameň. Tvrdá, nezmenená, studená. Tón tvojho hlasu sa nezmenil ani len o kúsok. Potešil by si ju? Asi nie. Tvojim slovám totiž niečo chýba. Chýba im autentickosť v podobe radosti z toho, že máš pri sebe túto ženu, že ju môžeš milovať. A rovnako to je aj s Bohom. Niekedy k nemu prichádzame bez radosti v našom srdci a tak naše slová vyznievajú neúprimne a pokrytecky.

Alebo si predstav, že si sa so svojou ženou pohádal. Teraz k nej prídeš a ospravedlníš sa jej a požiadaš ju o odpustenie. Ona tvoje ospravedlnenie prijme a odpustí ti. Ale teraz si predstav, že monotónne odpovieš: Ďakujem, otočíš sa chrbtom a odídeš z miestnosti.

Priatelia, toto je často obraz nášho srdca, keď prichádzame k Bohu. Hovoríme, že ho milujeme, ale naše slová nie sú sprevádzané plesaním našich sŕdc. Ďakujeme mu za odpustenie hriechov, ale naše vďaky nie sú doprevádzané radostným vnútrom. Takto predstúpiť pred Boha je neúprimné a pokrytecké.

A tak máme problém 

Nie síce vždy, ale často takto k Bohu pristupujeme, keď naše vnútorné cítenie nie je v súlade s našimi slovami. Keď naše vnútorné cítenie nie je v súlade s našimi skutkami. Nežijeme v krajine radosti a niekedy ani nežijeme životy radosti. Máme problém. Boží príkaz znie: Ustavične sa raduj v Pánovi! Neuposlúchnutie Božieho príkazu je hriech. Inými slovami, ak sa netešíš v Pánovi, tak hrešíš.

Pozrime sa teraz na to, aký je podľa Pavla dôvod našej neradosti a na to, ako môžeme proti tejto neradosti v našich srdciach konkrétne bojovať a nakoniec sa ešte pozrieme na to, aký je výsledok radostného života. Oplatí sa to vlastne tak moc namáhať?

Ustarostnenosť zabíja radosť

Existuje veľa dôvodov, prečo ľudia nezažívajú radosť. No v našom texte nám Pavol hovorí o jednom veľmi konkrétnom. A tak sa mi zdá, že práve táto vec je zabijakom radosti u mnohých ľudí. Tou vecou je ustarostnenosť. „Pre nič nebuďte ustarostení.“

Ustarostnenosť má tajomnú moc raniť naše oči slepotou. Slepotou voči Bohu, voči okolnostiam, voči akejkoľvek nádeji. Čo ustarostnenosť robí je to, že zúži naše zorné pole iba na naše problémy a starosti. Zrazu tak nevidíme nič iné, iba naše ťažkosti. A keď sa človek ocitne v takejto situácii, tak radosť je skutočne tým najposlednejším pocitom, ktorý prebýva v jeho vnútri.

Ustarostnený človek vo všetkom vidí starosti a v ničom nevidí nádej. Jeho oči sú tak moc sklopené a upriamené na jeho popadané túžby a plány, že nie je schopný vidieť jasne svietiace Slnko nad svojou vlastnou hlavou. A všetko to čo potrebuje, je pozdvihnúť oči a vidieť.

Nechcem v žiadnom prípade navrhovať, že máme ignorovať svoje problémy a ťažkosti. To by nebolo ani správne a ani múdre. Čo však hovorím je to, že až príliš často to je jediná vec, na ktorú sa pozeráme. Ustarostnenosť je vrahom radosti.

Istotná vďaka

A tak apoštol Pavol pokračuje „Pre nič nebuďte ustarostení, ale vo všetkom s vďakou predkladajte Bohu svoje žiadosti vo svojich modlitbách a prosbách.“ Pavol tu hovorí jednu veľmi zvláštnu vec. Máme sa modliť s vďakou! Akú vďaku má Pavol namysli? Je taká vďaka, kto sa pozerá späť do minulosti a ďakuje za niečo, čo už bolo. Napríklad: Ďakujem ti, že si mi včera pomohol na záhrade. Ale potom existuje ešte vďaka za budúce prejavy lásky, ktoré sú ale také isté, že máme odvahu za ne ďakovať – aj keď sa ešte stále nič nestalo. Napríklad: Ďakujem ti, že mi zajtra pomôžeš na záhrade.

Pavol nám nehovorí, aby sme svoje starosti ignorovali, ale aby sme ich skôr pretransformovali do inej podoby – do vďaky. Máš žiadosti a prosby a potreby, ktoré chceš pred Boha predložiť. Máš starosti, o ktoré chceš, aby sa postaral. Neignoruj ich. Prelož mu ich. Ale s vďačným srdcom. S vďačným srdcom práve preto, pretože vieš, že je dobrý a že ťa miluje a že ti odpovie. Choď za ním! Prekladaj mu svoje žiadosti!

Vďačnosť podporuje radosť

A keď s vďakou pristupujeme k Bohu a keď ho s vďakou prosíme, tak sa deje jedna veľmi zaujímavá vec. V našich srdciach začína pučať nová radosť. Zrazu si uvedomujeme, aký dobrý je k nám Boh. Aký je mocný. Ako dobre sa o nás až doteraz staral a že nám zasľúbil, že sa bude takto o nás starať až naveky. A v tej chvíli sa naša pozornosť presunula od našich problémov ku nášmu Bohu. Už viac náš pohľad nepadá na starosti bez nádeje, ale na Boha plného nádeje. A tu sa spúšťa začarovaný kruh: čím viac si vďačný, tým viac radosti máš a čím viac radosti máš, tým viac si vďačný. Vytváraš nekonečný kruh, kde radosť a vďaka úmerne a nekonečne rastú.

Ako „pestovať“ vďačnosť?

Dá sa však takáto vďačnosť „pestovať“? Alebo iným slovami, ako sa môžeš stať vďačným človekom? Alebo ešte inak, ako sa môžeme stať vďačným zborom? Počúvajte tieto tri Žalmy (a takých je v Biblii oveľa viac):

Chcem sa rozpomínať na Hospodinove skutky, premýšľať o tvojich dávnych divoch (Žalm 77:12). Spomínajte na divy, ktoré konal, na znamenia a na rozsudky jeho úst (Žalm 105:5). Myslím na zašlé dni, rozjímam o všetkých tvojich skutkoch, uvažujem o diele tvojich rúk (Žalm 143:5).

Vďačnosť musí vychádzať z nejakej minulej, alebo prítomnej, skúsenosti. Musí sa odrážať od niečoho pevného, konkrétneho a reálneho. Žalmy nás povzbudzujú k tomu, aby sme mysleli, rozjímali a uvažovali o tom, čo Boh robil a robí v našich životoch. A hovorme si o tom.

Konkrétne hnojivá pre rast vďaky

Poviem dva spôsoby, ako sa to dá robiť. Moja kamarátka z Košíc pred rokom urobila taký „projekt“, ktorý nazvala „365 dní vďačnosti“. Každý deň počas roka dala na Facebook fotku s komentárom, ktorý mal vystihovať jej vďačnosť.

Deň 337: Som vďačná za to, že niekde patrím.

Deň 210: Som vďačná za domáci ľadový čaj.

Deň 215: Som vďačná za pitnú vodu. Doslova by som bez nej v tomto horúcom počasí zomrela. A tak isto si uvedomujem, že je mnoho krajín bez pitnej vody. Mali by sme si ju viac vážiť.

Deň 204: Rezeň!

Jednu vec pochopila správne a to, že u vďačnosti nevyhnutne nezáleží na veľkosti veci, za ktorú sme vďační, ale na tom, či vlastne sme vďační. Či už sú to priatelia, alebo rezeň – Boh stvoril oboje, aby sme z nich mali radosť.

Iný spôsob je ten, ktorý robím ja. Založil som si takýto zošit, kde sa na konci každého dňa snažím zapísať všetky veci, za ktoré som Bohu vďačný. A poviem vám, niekedy som skutočne prekvapený, koľko milosti mi Pán Boh dáva v jednom jedinom dni.

Vďaka vytvára Boží pokoj

Pavol vraví, aby sme „vo všetkom s vďakou predkladali Bohu svoje žiadosti vo svojich modlitbách a prosbách.“ A vraví, že keď budeme toto robiť, tak vtedy „pokoj Boží, ktorý prevyšuje každý rozum, uchráni [naše] srdcia a [naše] mysle v Kristovi Ježišovi.“ Keď sme vďační, tak sme spokojní. Nechceme viac, pretože nepotrebujeme viac. A až vtedy sa dokážeme skutočne upokojiť. Pavol hovorí, že samotný pokoj Boží bude chrániť tvoje srdce a tvoju myseľ v Kristovi – na tom najbezpečnejšom mieste.

Boží pokoj vytvára zbožnosť

A keď sa upokojíš v Božom pokoji, vtedy budeš mať slobodu nasledovať Ježiša tak, ako ťa Boh k tomu volá. Pavol pokračuje: „Napokon, bratia, upriamte svoju myseľ na všetko, čo je pravdivé, čestné, spravodlivé, čisté, láskyhodné a úctyhodné, to, čo je cnostné a chvályhodné. Robte to, čo ste sa naučili, čo ste prijali, počuli a videli na mne.“ Dokiaľ sa nevzdáme svojich starostí a dokiaľ nenaplníme svoje srdcia radosťou, nebudeme schopní žiť tak, ako nás Boh volá. Radostné srdce je pred Bohom slobodné, ustarostnené srdce je pred Bohom zotročené.

Boli sme stvorení Bohom a pre Boha

Blaise Pascal, známy fyzik a tvorca Pascalovho zákona, ktorý žil v 17. storočí, bol aj kresťanom a všimol si túto veľmi pravdivú vec:

Kedysi bol človek skutočne šťastný. Po pravom Šťastí však v ňom zostali iba prázdne stopy. Človek sa ich márne snaží zaplniť vecami vo svojom okolí. Hľadá pomoc v tom, čo nemá, lebo ju nezískava z toho, čo má. Tento prístup je nesprávny, lebo nekonečná priepasť sa dá vyplniť iba nekonečným a nemenným objektom, ktorým je len sám Boh.

Každý jeden z nás má vrodenú túžbu po niečom viac. Každý jeden z nás. Bez výnimky. Chceme viac a keď to máme, tak zisťujeme, že to nie je ono, že to nestačí, že to nevydrží. A túto nekonečnú čiernu dieru v našich srdciach sýtime rôznymi vecami. Peniaze, sex, alkohol, závislosti, vzťahy, deti, partner, veci... všetko toto používame na to, aby sme nimi zaplnili túto dieru. Ale každý jeden z nás prichádza ku rovnakému záveru: ono to nestačí.

Vieš ako vnikla táto diera v tvojom srdci? Pascal to povedal, ja to skúsim povedať svojimi slovami: Boh ťa stvoril, aby si ho poznal a zažíval s nim radosť nad radosť. Ale ty si sa mu odvrátil chrbtom a tak si ho vytrhol zo svojho srdca – ktorého bol pôvodne súčasťou. A tento Boh je nekonečný Boh a tak aj táto diera sa stala nekonečnou dierou. A ako sa tak moc snažíš zaplniť túto dieru rôznymi vecami zisťuješ, že nestačia. Máš úplnú pravdu. Nestačia. A nikdy ani stačiť nebudú. Ak by si mal všetko na tomto svete; dostatok peňazí, funkčné vzťahy, dobré zdravie, atď. – stále by si nimi nezaplnil tú prázdnotu vo svojom srdci. A vieš prečo? Pretože tú prázdnotu dokáže zaplniť iba Boh. Iba on. Je to jeho miesto. Iba on ho dokáže opäť vyplniť.

Radujte sa v Pánovi

Ani radosť ti neurobí život takým, akým má byť, pokiaľ tvoja radosť nebude v Bohu. „Ustavične sa radujte v Pánovi. Opakujem: Radujte sa!“ Byť kresťanom neznamená, že Boh ti zrazu všetko dá. Byť kresťanom neznamená, že všetky tvoje problémy sa zrazu vyriešia. Byť kresťanom neznamená, že život zrazu pôjde ako po masle. Byť kresťanom znamená pozrieť sa na Ježiša Krista a povedať: Ty mi stačíš. Teba chcem. Teba!