Ďalšie časti v sérii Márnotratný Boh:
Časť 2: Skutočný starší brat
Časť 3: Kto je Otec?
15.7.2012 - Márnotratný Boh (1): Syn sa stratil a bol nájdený (stiahnite si kázeň)
Lukáš 15:11-32
11 A pokračoval: Istý človek mal dvoch synov. 12
Mladší z nich povedal otcovi: Otec, daj mi podiel z majetku, ktorý mi patrí. A
otec im majetok rozdelil. 13 Po niekoľkých dňoch si mladší syn všetko vzal,
odišiel do ďalekej krajiny a tam svoj majetok hýrivým životom premárnil. 14 Keď
všetko premrhal, nastal v tej krajine veľký hlad a on začal trpieť núdzu. 15
Išiel teda a uchytil sa u jedného obyvateľa krajiny. Ten ho poslal na svoje
pole pásť svine. 16 A túžil nasýtiť sa aspoň strukmi, čo žrali svine, ale ani
tie mu nikto nedal. 17 Vstúpil do seba a povedal si: Koľko nádenníkov môjho
otca má chleba nazvyš, a ja tu hyniem od hladu. 18 Vstanem, pôjdem k svojmu
otcovi a poviem mu: Otec, zhrešil som proti nebu aj proti tebe. 19 Nie som viac
hoden volať sa tvojím synom. Prijmi ma ako jedného zo svojich nádenníkov. 20
Vstal teda a šiel k svojmu otcovi. Ešte bol ďaleko, keď ho otec zbadal.
Zľutoval sa nad ním, pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho.
21 Syn mu povedal: Otec, zhrešil som proti nebu i proti tebe. Nie som viac
hoden volať sa tvojím synom. 22 Ale otec povedal svojim sluhom: Prineste rýchlo
najlepšie šaty a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy! 23 Vezmite
vykŕmené teľa a zabite ho! Jedzme a radujme sa, 24 lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil. Bol stratený,
a našiel sa. A všetci sa začali radovať. 25 Starší syn bol na poli. Keď sa
vracal a bol už blízko domu, počul hudbu a tanec. 26 Zavolal si jedného zo
sluhov a vyzvedal sa, čo sa deje. 27 Sluha odpovedal: Vrátil sa tvoj brat. Tvoj
otec zabil vykŕmené teľa, lebo sa vrátil zdravý. 28 Starší syn sa však nahneval
a nechcel vojsť. Ale otec vyšiel a prehováral ho. 29 On však odpovedal otcovi:
Pozri, toľko rokov ti slúžim, nikdy som neprestúpil tvoj príkaz, a mne si nikdy
nedal ani kozliatko, aby som sa zabavil so svojimi priateľmi. 30 No keď prišiel
tento tvoj syn, ktorý ti premárnil tvoj majetok s neviestkami, pre neho si
zabil vykŕmené teľa. 31 Ale otec mu povedal: Syn môj, ty si stále so mnou a
všetko, čo mám, je tvoje. 32 Ale teraz sa patrí veseliť a radovať, lebo tento
tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.
List Filipanom sme síce ešte neskončili (chýba ešte jedna kázeň na
dokončenie listu), ale rozhodol som sa urobiť zmenu vo svojom kázaní, pretože
sa vyskytla jedinečná príležitosť toho, že teraz budem kázať 3x (takmer) po
sebe. Preto som sa rozhodol urobiť mini-sériu. Táto mini-séria bude
v podstate jednou veľkou kázňou rozdelenou na tri časti, preto vás chcem
povzbudiť ku vypočutiu si každej jednej (a pokiaľ tu nebudete, tak si ich
môžete stiahnuť z našej stránky www.cbtt.sk).
Známy
príbeh
Príbeh o stratenom synovi, alebo o márnotratnom synovi, je
jeden z najznámejších príbehov Biblie. Lenže sám príbeh toho v sebe
obsahuje oveľa viac, ako na prvý pohľad vidíme. Pred vyše dvoma rokmi som
dostal knihu, ktorú napísal Tim Keller. Kniha má provokatívny názov: Márnotratný Boh. Táto malá knižka, ktorá
má iba 130 strán je výkladom tohto známeho príbehu. Cez túto knihu som bol
inšpirovaný kázať najbližšie tri kázne z tohto textu. V dnešnej kázni
sa pozrieme a sústredíme na mladšieho brata, o dva týždne sa
sústredíme na staršieho brata a o tri týždne sa bližšie pozrieme na
otca týchto dvoch bratov.
Pozadie
príbehu
Celá táto časť v Lukášovom evanjeliu má začiatok v prvých
dvoch veršoch 15. kapitoly: „Približovali sa k nemu všetci mýtnici a hriešnici,
aby ho počúvali. Farizeji a zákonníci však reptali: Tento prijíma hriešnikov a
jedáva s nimi.“ Ježiš tu stojí pred dvoma skupinami ľudí: „mýtnici
a hriešnici“ a „farizeji a zákonníci“. A práve o týchto dvoch
skupinách je tento príbeh, ktorý má tri hlavné postavy: 1) mladší brat, ktorého
predstavujú mýtnici a hriešnici, 2) starší brat, ktorého predstavujú
farizeji a zákonníci a 3) otec, ktorý predstavuje samotného Boha. Pozrime
sa na nich teraz trochu bližšie.
Otec,
daj mi podiel, ktorý mi patrí
„Istý človek mal dvoch synov. Mladší z nich povedal otcovi: Otec, daj
mi podiel z majetku, ktorý mi patrí“ (vv. 11-12a). Táto kultúra mala isté
pravidlá ako funguje a ako pokračuje. Jedným z nich bolo to, ako sa
spravuje a dedí majetok. Po otcovej smrti sa majetok rozdelil tak, že
každý zo synov dostal rovnaký podiel, ale ten najstarší – prvorodený – dostal
svoj podiel 2x väčší, ako ostatní z jeho bratov. Čiže v našom prípade
mladšiemu bratovi mala pripadnúť 1/3 otcovho majetku a staršiemu bratovi
2/3 otcovho majetku. Lenže takéto delenie nastalo až po smrti otca, nie kým bol ešte živý.
No v Ježišovom príbehu si mladší brat žiada svoj podiel majetku od
otca ešte kým je nažive. Inými slovami akoby hovoril: Nechce sa mi čakať na
tvoju smrť. Poďme sa správať, ako by si bol už mŕtvy. Mladší brat hovorí: Daj
mi to, čo mi patrí a daj mi to teraz!. Ale to, čo by mu skutočne patrilo
by bolo vyhnanie z rodiny, vydedenie a poriadna (fyzická) príučka.
V dobe a kultúre, kde otcovia sú vo veľkej (a náležitej) úcte by
človek ani neočakával iný záver.
No tu Ježiš šokuje tých, ktorí ho počúvajú. Pretože jeho pokračovanie
príbehu je jednoducho neočakávané: A otec im majetok rozdelil (v. 12b). Grécke
slovo, ktoré je tu preložené ako majetok je v skutočnosti slovo život. Inými slovami Ježiš hovorí:
A otec im rozdelil [svoj] život! Otca takáto žiadosť bolela, no
i napriek tomu jej vyhovel.
Kde
je srdce mladšieho brata?
Tu môžeme veľmi jasne vidieť o čo mladšiemu synovi išlo. Jediný
záujem, ktorý mal o otca bol iba záujem o to, čo mu otec mohol dať –
nie otec samotný. Nikdy skutočne nemiloval svojho otca, miloval iba jeho dary
a majetok. A neboli sme niekedy – a nie sme niekedy – takí aj my
k nášmu nebeskému Otcovi? Prichádzame k nemu v modlitbách
a chválach a čítaní Biblie a bohoslužbách s jedným zámerom:
získať niečo od neho? Žiadanú odpoveď na modlitbu, príjemné chvály, nové
myšlienky z Biblie, poslušne presedené bohoslužby. Alebo za ním
prichádzame preto, aby sme boli s ním?
Keď sa modlíme, tak ide nám predovšetkým o naše
spoločenstvo, ktoré s ním môžeme v modlitbe zakúšať – nie
o odpoveď na naše modlitby? Keď spievame piesne tak ide nám predovšetkým o pokorné predstupovanie
pred jeho tvár – nie o kvalitu našich piesní a hlasov? Keď si čítame
z Biblie, tak ide nám predovšetkým
o počutie jeho hlasu – nie o nájdení nových objavov? Keď sa
stretávame na nedeľných bohoslužbách, tak ide nám predovšetkým o spoločné uctievanie Boha – nie o to, či sú
veci podľa mojich predstáv?
Keď prichádzaš za Bohom, prichádzaš za ním preto, lebo chceš byť
s ním, alebo len preto, lebo niečo potrebuješ? Prichádzaš niekedy za ním
len tak? Bez dôvodu? Len aby ste mohli byť spolu? Hangout-ujete?
Cesta
k rozumu
A tak mladší brat dal všetkým najavo, čo bolo po celý ten čas
v jeho srdci. Nie láska k otcovi, ale k otcovmu majetku. Otec
vyhovie jeho nevídanej a drzej žiadosti a „po niekoľkých dňoch si mladší
syn všetko vzal, odišiel do ďalekej krajiny a tam svoj majetok hýrivým životom
premárnil“ (v. 13). Myslel si, že je pánom svojho života, ale netrvalo dlho,
kým zistil, že je jeho otrokom. Peniaze sa minuli a s nimi aj jeho „najlepší“
kamaráti. Ženy, ktoré sa okolo neho doteraz točili ho zrazu nepoznali. Ostal
sám. Len tak-tak sa mu podarilo nájsť si prácu – pásol svine. Ale ani tento muž
pre ktorého pracoval mu neplatil, takže vyhladol až tak, že túžil po jedle
svíň. A aká to len irónia, že aj toto jedlo bolo pre neho nedostupné.
Svine boli viac hodné tohto jedla, ako mladší
syn! A vtedy, v tej najhoršej chvíli, v najnižšom bode jeho
života si spomenul na svojho otca. Spomenul si na domov.
Na
dne vidíme pravdu
Je to zvlášte, že takto funguje mnoho ľudí okolo nás. Dokonca aj my
samotní. Boh na náš často volá a volá a volá – a my
neodpovedáme. Nie že by sme ho nepočuli, ale jednoducho ho nechceme vždy
počúvať. Až príde bod, kedy si náš milujúci (!) Otec povie, že už je toho dosť.
Pritlačí nás k zemi až si zúfame. Zdá sa nám, že hltáme prach – tak hlboko
sme padli. A až vtedy, keď už si nevieme dať rady, až vtedy si spomenieme,
že máme Otca, že máme Domov.
Ja to vidíme veľmi jasne na svojom živote. Niečo riešim: snažím sa
všemožne a to akýmkoľvek spôsobom, a až keď všetko možné
i nemožné vyskúšam si spomeniem, že mám Otca, ktorý mi túži pomôcť. Až
vtedy si spomeniem, že môžem „zavolať“ domov. Až vtedy sa modlím.
A nie sme do určitej miery takí všetci? Boh je pre nás poslednou
možnosťou. Až keď všetko ostatné vyskúšame a všetko ostatné zlyhá – až
vtedy si na neho spomenieme? Preto nepohŕdajme ťažkostiam vo svojich životoch.
Je veľmi možné, že dôvod, prečo ti ich dal Boh do života je ten, aby si sa
neustále uchyľoval k nemu. Pavol povedal: Ba sami nad sebou sme prijali ortieľ
smrti, to preto, aby sme nedôverovali samým sebe, ale Bohu, ktorý kriesi mŕtvych
(2 Korinťanom 1:9). Dôvod, prečo Boh dal Pavla do takéhoto tvrdého väzenia bol
ten, aby nedôveroval samému sebe, ale aby dôveroval Bohu! Možno sa práve teraz
nachádzaš v zložitej situácii, ktorú nevieš sám riešiť. A možno ti ju
Boh dáva práve preto, lebo chce, aby bol váš vzťah mocnejší. Využi svoje
ťažkosti a súženia na posilnenie a rast tvojho vzťahu s Bohom.
Neskutočne rastie a mocnie vzťah s Bohom u človeka, ktorý sa vo
svojom utrpení utieka ku Božej milosti.
Plán
cesty späť
Vráťme sa ku mladšiemu bratovi. Teraz, v tej najhoršej chvíli
svojho života si spomenul, že má otca. Ale vedel, že cesta späť nebude ľahká. Potreboval
plán. „Vstanem, pôjdem k svojmu otcovi a poviem mu: Otec, zhrešil som proti
nebu aj proti tebe. Nie som viac hoden volať sa tvojím synom. Prijmi ma ako
jedného zo svojich nádenníkov“ (vv. 18-19).
Mladší syn veľmi moc dobre vie, že stratil nárok na synovstvo. Stratil
svoje miesto v rodine. Myšlienka toho, že by mohol byť opäť súčasťou
rodiny je taká nemysliteľná, že ho ani nenapadne. Nežiada o to, aby mohol
byť opäť jeho synom, aby mohol byť opäť členom rodiny. Žiada o niečo iné.
Chce byť otcovým nádenníkom. Nie sluhom, ale nádenníkom.
Tu je potrebné vedieť niečo z pozadia kultúry. Aký je rozdiel
medzi nádenníkom a sluhom? Tim Keller píše a vysvetľuje:
Toto bola veľmi konkrétna žiadosť. Sluhovia
pracovali na panstve a žili tam. Ale „nádenníci“ boli rôznymi remeselníkmi,
ktorí žili v miestnych dedinách a zarábali si. Mnoho komentátorov
verí, že takáto nejaká bola stratégia syna. Mladší syn sa potupil svoju rodinu
a taj aj celú komunitu. Bol pre nich ‚mŕtvy‘, tak ako to neskôr hovorí
otec. Rabíni učili, že ak niekto poruší štandardy komunity, tak ospravedlnenie
samo nestačí – je potrebné odškodnenie. Syn chce v skutočnosti povedať
toto: „Otec, viem, že nemám právo vrátiť sa späť do rodiny. Ale ak ma zveríš jednému
zo svojich nádenníkov, aby som sa tak mohol naučiť remeslo a zarobiť si,
potom by som ti mohol aspoň začať splácať svoj dlh.“ Taký bol jeho plán.
Otec
má iný plán
Mladší brat si nacvičil si svoj predslov a vyrazil na cestu späť
domov. Nevedel síce čo môže očakávať od svojho otca, ale rozhodne od neho
nečakal to, čo sa stalo. Ježiš pokračuje v príbehu: „Ešte bol ďaleko, keď ho
otec zbadal. Zľutoval sa nad ním, pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a
vybozkával ho“ (v. 20). V tomto príbehu Ježiš šokuje svojich poslucháčov
v každej chvíli. Najprv to je drzou žiadosťou syna, potom neslýchaným
dovolením otca a teraz, teraz ho otec prijíma so skutočnou láskou.
To, že otec utekal za svojim synom je neskutočná vec. Dievčatá behali,
chlapci behali, ženy behali, ale otcovia nikdy nebehali. Nebolo to pre ich
postavenie úctivé. Ba čo viac, na to, aby mohol utekať by si musel zdvihnúť
a stále držať svoje šaty, ktoré mu siahali po zem. A to by pôsobilo
veľmi neúctivo. Ale zaujíma sa o to tento otec? Nie. Robí bláznovstvo,
zosmiešňuje sa pred inými – ale jemu je to fuk. Jeho syn sa vrátil.
Otec pribehne a zaskočený syn spustí svoj dobre pripravený
predslov. Ale všimnite si, čo otec spraví. Skočí mu do reči! V polovičke
jeho preslovu ho umlčí svojimi slovami. „Syn mu povedal: Otec, zhrešil som
proti nebu i proti tebe. Nie som viac hoden volať sa tvojím synom. Ale otec
povedal svojim sluhom...“ (vv. 21-22). Jednoducho, otec s takýmto plánom
nechce mať a ani nebude mať nič spoločné. On má svoj vlastný plán.
Otcov
plán
Verš 22: „Ale otec povedal svojim sluhom: Prineste rýchlo najlepšie
šaty a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy!“ To, čo tieto tri
veci predstavovali je veľmi dôležité.
Najlepšie šaty boli určite otcove vlastné šaty. Otec mu ponúka svoje vlastné
oblečenie, ako znak toho, že jeho postavenie je opäť obnovené. Keď je človek
oblečený do pekných šiat, tak žiari a je vidieť jeho „sláva“
a vznešenosť. Tento otcov syn nemal žiadnu slávu a vznešenosť, preto
mu otec dal svoju vlastnú. Vyzliekol ho z jeho špinavých handier
vyhnanstva a obliekol ho do tých najlepších šiat, do šiat synovstva.
Prsteň na ruku bol rodinným pečatným prsteňom. V tej dobe sa zmluvy
nepodpisovali. Vtedy sa ulial vosk na dokument a človek do tohto ešte tekutého
vosku otlačil pečať svojho rodinného prsteňa a tým uzavrel zmluvu.
Dnešnými slovami by sme povedali, že mu otec dal podpisové právo na celú
rodinnú firmu a všetky záležitosti jeho rodiny.
Obuv na nohy boli špeciálne v tom, že iba slobodný človek bol obutý. Otroci
chodili bosý, ale iba slobodní ľudia mali obuv. Otec mu hovorí, že nie je jeho
otrokom a dlžníkom, ale že je jeho slobodným synom.
A tak skrze tieto tri veci, šaty, prsteň a obuv, otec ukazuje
svojmu synovi, kým ho opäť robí a ustanovuje. Navracia mu jeho pravú
identitu.
Zaujímavosť
tohto plánu
To, čo je na tomto pláne zaujímavé je to, že otec nedovolí svojmu
synovi, aby si „zaslúžil“ svoju cestu späť do rodiny. Nedovolí mu, aby sa tam
dostal podľa svojich plánov a predstáv. Nedovolí mu, aby čokoľvek pre to
spravil. Naopak, všetko to robí sám otec.
Bez toho, aby syn čokoľvek urobil, bez toho, aby sa určitú dobu
dostatočne ospravedlňoval a podlizoval, aby aspoň ešte trošku trpel za
svoj hrozný čin – otec k nemu prichádza s otvorenou náručou, ktorá je
plná milosti a lásky. Mladší syn neurobil pre toto vôbec nič – a tak
to otec chcel. Jednak preto, lebo vedel, že takýto prečin sa nedá napraviť, ale
i preto, lebo z lásky ku svojmu synovi chcel priniesť túto obetu.
Boh
je takýmto otcom
Keď Ježiš hovorí túto časť príbehu svojim poslucháčom, tak všetci
vedia, že mladší syn predstavuje mýtnikov a hriešnikov – možno aj ty sa
spoznávaš a nachádzaš v mladšom synovi. Ale všetci tak isto vedeli, koho
predstavuje otec. Otec tu reprezentuje Boha, Ježišovho Otca, nášho nebeského
Otca.
A tento Otec má radosť zo svojho dieťaťa, ktoré sa k nemu
vracia. „Radujme sa, lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil. Bol stratený, a našiel sa“ (v. 24). V tomto
verši sa však skrýva jedna veľmi vzácna pravda, ktorá sa však stratila pri
preklade. Vo všetkých slovenských prekladoch čítame: Bol stratený,
a našiel sa. Ale v gréčtine, ak by sme to mali preložiť doslovne, by
sme čítali takto: Stratil sa, ale bol nájdený. Prvé sloveso (stratiť) je
v aktívnom tvare, čiže osoba sama je vykonávateľom deja. Ale to druhé sloveso (nájsť) je v pasívnom tvare, čiže
na samotnej osobe je dej vykonávaný niekym iným! Inými slovami, mladší syn sa
stratil – bolo to jeho konanie a jeho zásluha, ale bol nájdený niekým iným
– nie je to jeho konanie a jeho zásluha.
Vraví, že bol mŕtvy, a ožil, doslova
bol vzkriesený. Kto ho vzkriesil? Kto
mu daroval život? „[Kristus] bol slávou Otca
vzkriesený z mŕtvych“ (Rimanom 6:4)! Je to Otec, kto kriesi
z mŕtvych. Je to Otec, kto daruje život človeku.
Dôvod, prečo je toto také dôležité
vedieť je ten, že si musíme uvedomiť, že domov sa nedostaneme sami. Mladší syn
nič neurobil preto, aby sa vrátil domov. Síce prišiel ku domu, ale dovnútra ho
dostal jeho otec. A ku domu prišiel naozaj len preto, lebo vedel, že to je
jeho posledná možnosť. Mladší syn nič neurobil. Ten sa iba stratil. Všetko
ostatné pre neho urobil jeho otec. To on ho v skutočnosti našiel.
Kto si ty?
Ak sa pozrieš na svoj vzťah
s nebeským Otcom a nebude sa ti zdať, že si mladším bratom, tak sa
teš a pamätaj na to, čo pre teba tvoj nebeský Otec vykonal. Pretože,
určitým spôsobom, každý kresťan bol niekedy takýmto mladším bratom.
A možno
práve naopak, práve sa ti zdá, že aj ty si mladším bratom. Že aj ty si
zneužíval dobrotu a lásku svojho Otca. Vstúp do seba a vráť sa späť
domov. Ako môžeš počuť zo samotných Ježišových úst: Nechcem, aby si sa vykúpil
zo svojej vlastnej biedy, ja ťa z nej vykúpim krvou svojho vlastného Syna!
Príď domov. Príď tam, kam patríš. Čakám a pozerám sa. Čakám na ten deň,
kedy ťa uvidím, ako kráčaš mojím smerom. A keď sa na mňa v tej chvíli
pozrieš, tak uvidíš, že za tebou bežím so slzami v očiach. Lebo tak moc si
mi chýbal. Tak moc ťa chcem späť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára