Božie potomstvo

Keď sa Pavol postavil doprostred „veľmi bohabojných mužov Atén" v Aeropágu, citoval jedného z ich básnikov (Aráta), ktorý vo svojej básni Phainomena napísal: „Lebo aj my jeho rod sme" (Skutky 17:28). Pavol si berie toto tvrdenie ako naozaj pravdivé a okamžite ho potvrdzuje, keď povie: „Keďže sme teda rod Boží..." (v. 29).

Ale, čo to znamená byť Božím potomstvom? Pavol hovorí v liste Rímskym: „Lebo všetci, ktorých Duch Boží vedie, sú synovia Boží...A ten istý Duch spolu s naším duchom osvedčuje, že sme Božie deti. Ale ak sme deti, sme aj dedičia Boží a spoludedičia Kristovi“ (Rimanom 8:14,16-17).

Takže, keď Biblia hovorí o kresťanoch ako o synoch Božích a Božom potomstve, tak naozaj hovorí o tom, že sme skutočnými deťmi Boha. No čím je presne dieťa podľa Biblie?

„Ajhľa, dedičstvom od Hospodina sú synovia, odmenou je plod života. Ako sú šípy v ruke hrdinovej, takí sú synovia mladosti. Blahoslavený je muž, čo s nimi naplní celý tulec; nevyjde na hanbu, keď bude rokovať s nepriateľmi v bráne“ (Žalm 127:3-5).

Takže, ak si zoberieme, čo Boh hovorí o deťoch, a uplatníme to späť pri ňom, až potom sme schopní skutočne vidieť, čo to znamená pre nás a aj pre Boha, že sme jeho deťmi. Boh nás považuje za svoje dedičstvo, „vlastníctvo medzi všetkými národmi" (Exodus 19:5). Sme ovocím jeho práce (ktorou bola Ježišova smrť na kríži) a jeho „odmena". My sme to, čo zjavuje jeho slávu – ako šípy v ruke hrdinovej (pretože jeho láska a spravodlivosť je dokázaná v smrti jeho Syna Ježiša Krista).

Poďme sa pozrieť na patriarchov a ich synov. Ako príklad si zoberme Abraháma a Izáka (aj keď sa to dá aj s Izákom a Jákobom, alebo Jákobom a jeho synmi). Abrahám videl v Izákovi zasľúbení, ktoré mu dal Boh (zem a potomstvo). Môžeme dokonca povedať, že Izák bol niečo, čím sa Abrahám mohol chváliť. Abrahám miloval svojho syna nadovšetko na tomto svete, no nie viac ako miloval Boha.

A poďme sa teraz pozrieť na Boha a na to, či pri ňom môžme nájsť nejaké paralely.

Boh vidí v kresťanoch úplné naplnenie zasľúbenia, ktoré raz dal Abrahámovi, Izákovi a Jákobovi, pretože teraz (doslova a úplne) sú kresťania požehnaním pre všetky národy (Genesis 12:3 - v tebe budú požehnané všetky čeľade [národy] Zeme). Židia mali byť požehnaním, svetlom sveta, no boli sústredení okolo Izraela (a tým bol ich vplyv obmedzený) a napokon neuspeli v tomto poslaní. Ale v dnešnej dobe sú kresťania roztrúsení po celom svete, a tak je zasľúbenie o tom, že majú byť požehnaním pre všetky národy naplnené ešte viac. Boh miluje svoje deti a „Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus umrel za nás, keď sme boli ešte hriešni" (Rimanom 5:8). Abrahám ponúkol svojho syna Izáka ako dôkaz jeho lásky k Bohu. Boh ponúkol svojho Syna Ježiša ako dôkaz a prostriedok jeho lásky k nám.

Takže aký je záver? Ako má toto ovplyvniť naše životy? Často počujeme ľudí hovoriť: Sme Božie deti. Ale často krát nám úplne chýba skutočný význam toho, čo to naozaj znamená byť Božími deťmi. Ako sa na nás pozerá Boh? V akom vzťahu je on s nami a my s ním? Byť Božími deťmi znamená oveľa viac, než len nejaký stav. Znamená to realitu. Realitu v ktorej žijeme. Realitu, v ktorej nás Boh miluje a považuje nás za svoje drahocenné vlastníctvo, dedičstvo, ovocie svojej práce. Realitu, v ktorej sme jeho skutočnými deťmi, ktoré miluje! 

Vás súrodenec v Kristovi, 

Marek 

* Tento článok je prekladom mojho staršieho anglického článku.